Čo je pravda? Konáme ako spoločnosť a ako jedinci morálne? A kto vlastne sme? Odpovede na tieto otázky sa dnes nerodia ľahko. Žijeme v dobe, kedy sa veľa hovorí o identite a ľudských právach, donedávna okrajové koncepty sa stali mainstreamom. Vidíme, že na seba narážajú minimálne dva svetonázory, i keď v skutočnosti ich je dokonca omnoho viacej.

Na sociálnych sieťach majú milióny užívateľov „svoju pravdu“, štiepime sa do bublín, ktoré navzájom nekomunikujú a tak sa priepasť medzi nimi vzďaľuje. V tomto svete chaosu sa pojmy ako objektívnosť, alebo pravda môžu zdať archaické. Pápež František raz povedal, že „viera bez pochybností nemôže napredovať“. V tomto duchu zvyknem rozmýšľať, aké je to prejsť „na druhú stranu“ a vcítiť sa do opačného svetonázoru.

Veriť v Boha – pôvodcu sveta, reality a vesmíru, ktorý je zároveň zdrojom dobra, lásky a nádeje – to nie je ľahké ani samozrejmé. Na druhej strane existuje cesta neviery, ktorá nezhadzuje zo stola naše ustálené paradigmy o svete, zachováva všetko „po starom“, len „oslobodzuje myseľ“ od nadbytočných morálnych škrupúľ. Stačí byť „dobrým človekom“, angažovaným občanom a dôverovať vede. Stačí to však na plnohodnotné uchopenie našej reality? Pri mojich úvahách totiž veľmi často končím práve pri dileme pravdy, objektívnej morálky a úsudku. I keď z pozície veriaceho sa určite neviem stopercentne autenticky vžiť do „druhej strany“, skúsim sa o toto moje rozmýšľanie podeliť v tomto texte a z mojej perspektívy načrtnem možné odpovede na otázky z úvodu.

Problém náhodnosti

Keď sa zamyslíme nad tým aké slovné spojenia používajú novinári, politici, lídri spoločnosti, v mnohých prípadoch nachádzame sadu filozofických a náboženských výrokov – „správny čin“, „dobrá práca“, „pravdivý postoj“, „morálny skutok“… alebo naopak „nemorálny človek“ či „objektívne klamstvo“. Všetky tieto slová v sebe zahrňujú odvolanie sa na určitý súbor hodnôt. Tvrdím to, lebo na to, aby sme vedeli povedať, čo je „dobré“, alebo „pravdivé“, potrebujeme mať jasno v tom, aké hodnoty vyznávame. No navyše, len toto nestačí. Samotný rebríček hodnôt nemusí mať žiadnu širšiu výpovednú hodnotu. Je fajn ho mať, ale keď ho nemám o čo oprieť, je to len ďalší relatívny pojem v relativistickom svete. Veď prečo by človek nemal klamať? Alebo kto je ten, čo posudzuje morálnosť? Ktorý čin už je dobrý a ktorý nie?

Najväčší problém objektivizácie akýchkoľvek hodnôt bez „viery v Boha“ vidím v nestálosti a predpokladanej náhodnosti usporiadania sveta. Ak totiž je naša realita iba náhodne vygenerovaným elementom z nekonečnej množiny možností, každý jeden tvor, jedinec a aj jeho úsudok sa javí len ako veľmi subjektívna a nedôveryhodná existencia. Veď pokiaľ to, ako myslíme, čo cítime a vidíme, je iba výsledkom náhodných veličín, prečo by sme týmto vnemom mali prikladať akúkoľvek váhu? Ako hovoriť o objektívnom poznaní, alebo objektívnych faktoch, keď aj náš vlastný úsudok je subjektívna veličina. A aj keby sme chceli prisúdiť váhu akémusi „spoločenskému“ poznaniu, tak aj to bude vo výsledku náhodné, lebo z 1 000 náhod vznikne vždy len ďalšia.

Ak niekto tvrdí, že Boh nie je a zároveň tvrdí, že je zlé kradnúť, je dobré sa ho spýtať prečo si to myslí. Ak totiž je náš život výsledkom náhodnej interakcie chemických prvkov a akýkoľvek iný statok na zemi je na tom rovnako, tak aj akákoľvek činnosť nemá žiaden dobrý či zlý základ. Jednoducho, je to náhoda a súčasť reality. Zlomenie si ruky nie je zlé. Pád z útesu nie je zlý. Vražda nie je zlá. Je to len indiferentný jav v nezmyselných dejinách sveta.

Niekto by možno povedal, že záleží na pocitoch – či už človeka, alebo iných živých bytostí. Že síce sme dielom náhody, ale záleží na tom, čo cítime a prežívame. Ale tu tiež argumentácia padá na rovnakej relativizácii vychádzajúcej z náhody. Je naozaj problém, keď nás niečo trápi? Je smútok zlý? Je zlá bolesť? Všetko to je iba sprievodný jav prírodných procesov, ktoré sami o sebe sú dielom náhody.

Ak chceme vložiť morálku a hodnoty do rúk človeka, relatívnosť je nevyhnutná. Pokiaľ je naše vnímanie a poznanie náhodou, aj naše hodnoty sú na tom podobne. Neexistujú objektívne dobré a zlé veci, a teda sa zdá byť nezmyslom domáhať sa akejsi „morálky“, dokonca aj tej najnevyhnutejšej. Lebo môžeme polemizovať dokonca ja nad tým, či je dobré, že sme sa narodili, alebo či je dobré, aby ľudstvo prežilo.

Morálka musí mať svoj zdroj

Na druhej strane máme alternatívu – že vesmír aj každý ľudský jedinec má svoj účel. Následne môžeme rozlíšiť, či človek tento účel napĺňa, participuje na ňom, alebo naopak. Tam začína deliaca čiara morálky – je dobré chrániť život, lebo život bol stvorený za nejakým účelom. Je dobré chrániť prírodu, lebo má hodnotu pre rozvoj života. Je dobré triediť odpad, lebo to má hodnotu pre prírodu. A tak ďalej.

Na to, aby sme vedeli dať našej realite objektívnu morálnu hodnotu, musíme hľadať jej pôvod mimo náš subjektívny rámec; ona musí mať svoj zdroj. Ten nemôže byť iba materiálny, lebo samotné dobro a zlo nie sú materiálne, ale filozofické, respektíve metafyzické pojmy. Vesmír je však materiálny. Zdroj objektívneho dobra a zla teda musí byť mimo vesmíru. Aby sme nejaké hodnoty brali vážne, nemali by byť iba výplodom úsudku generovaného náhodným zhlukom mozgových buniek. Logicky by tieto hodnoty mali mať koreň v niečom objektívnejšom.

A nakoľko hodnota je nemateriálny pojem, zdroj musí mať v nemateriálnej veličine. Keď k tomu pridáme, že tento zdroj by mal byť absolútny, neohraničený časom a inteligentný, už sme blízko tomu, aby sme tento zdroj dobra nazvali Bohom (a prípadne „náprotivok Boha“ za zdroj zla).

Samozrejme, môžeme uvažovať nad inými transcendentnými zdrojmi – karma, energia… Tieto síce nevysvetľujú komplexnosť, zrozumiteľnosť a vyladenosť vesmíru, ale pre samotnú morálku by mohli stačiť. Keď však niektorí dnešní ľudia relativizujú manželstvo, ktoré prehlasujú za sociálny konštrukt, a na druhej strane absolutizujú ľudské práva všetkých menšín, je dobré im pripomenúť, že „bez viery v transcendentno“ je jedno aj druhé iba náhodný ľudský konštrukt bez akejkoľvek hierarchie. Iba ak existuje Boh, alebo iný transcendentný zdroj hodnôt, tak sa vieme rozprávať o tom, čo objektívne má a nemá zmysel, čo je dobré a čo naopak škodlivé, čo má a čo nemá vyššiu prioritu. A teda v prvom rade treba hľadať odpoveď v zdroji a nie vo vlastnom úsudku, ktorý náš môže zradiť.

Možno niektorí teraz pochybujú, lebo samotná otázka etiky sa môže zdať nepodstatná. Nemusíme sa baviť o tom, čo je a čo nie je morálnejšie. Morálka a etika môžu byť naozaj len dielom spoločnosti, kde vyhráva ten dominantnejší a mocnejší. Keď sa však nad tým zamyslíme, etika je základom akéhokoľvek ľudského konania. Ako sa vieme rozhodnúť, na čo myslieť a čo konať, keď vyjmeme etiku a budeme sa na to pozerať naturalisticky? Existuje nekonečné množstvo faktov. Ako medzi nimi vieme prioritizovať bez etického rámca? Nie je aj samotné vedecké skúmanie výsledkom etiky? Už len keď vychádzame z toho, že veda nám odhaľuje pravdu (a práve preto väčšina vedcov robí svoj výskum), musíme najprv prijať to, že pravda má nejakú hodnotu. Motiváciou totiž je, že „pravda oslobodzuje“. A to je predsa náboženský a filozofický výrok.

To, čo nás presahuje, nám dáva zmysel

Môže sa teraz javiť, že ako veriaci máme odpovede na všetky otázky. Nie je to tak. Nemal som v úmysle vyniesť rozsudok v téme, ktorá zamestnáva najmúdrejších ľudí sveta už stáročia. Chcem len poukázať na skutočnosť, že človek sa javí ako nevyhnutne hodnotový tvor. Bez hodnôt chradne a jeho život pripomína skôr blúdenie, ako púť. Vyššie hodnoty jednoducho dávajú ľudskému životu zmysel. Tento etický, spoločenský a morálny kompas, ak má mať nejaké absolutórium a objektivitu, by mal mať zdroj mimo samotného ľudského „ja“. Je teda dôležité zodpovedať si otázku, kde to teda je?

Ak platí, že hodnoty sú univerzálne platné, mali by sme hľadať univerzálne platnú autoritu. Tou sa z definície javí byť Boh, ktorý tomuto konceptu dokonale vyhovuje. Preto mojou odpoveďou na otázky z úvodu je: Boh je pravda, zdroj morálky a jediný absolútny sudca a my všetci sme Božie deti. Aj môj úsudok, tak ako každý iný, však môže mať trhliny. Ale oplatí sa snažiť si tieto otázky zodpovedať.