Boris Filan v nedávnej diskusii o dedičstve legendy Vaša Patejdla správne spochybnil tézu o tom, že ak má byť populárna pieseň dobrá, jej text musí byť poéziou. Totiž nemusí a niekedy to môže byť dokonca príťažou. Či to platí aj o výbere z poézie Janka Silana – ktorú už pred dlhším časom zhudobnilo zoskupenie Piráti krásy pod vedením známeho hudobníka, moderátora a publicistu Štefana Chrappu so pseudonymom Pišta Vandal –, to je dobrá otázka.

Pokusy o zhudobnenie poézie sú raz mimoriadne úspešné, inokedy menej. Autor či interpret stojí vždy pred náročným ústredným rozhodnutím: držať sa prísne napísaného textu alebo ho prepracovať do jednoduchšej, spevnejšej, kĺzavejšej podoby, ktorá viac pri­stane charakteru hudby a interpreta? A ďalej: rozobrať text na fragmenty? Použiť len úryvky? Urobiť z poézie „len“ námet? Alebo poslušne „osadiť“ slová na hudbu?

Piráti krásy v tomto zmysle oscilujú. Poézia je raz recitovaná bez zmeny, inokedy sa používa vo fragmentoch, niekedy sa opakuje. Veru, bola by škoda úplne roztrhať poetické kusy, ktoré sú krásne a silné práve vďaka štruktúre, následnosti myšlienok, vďaka tomu, že tvoria celok. Na druhej strane myslím, že práve viditeľná snaha o zachovanie celistvosti a integrity textov spôsobuje najväčšiu slabinu tohto inak skvelého projektu. O tom však ešte bude reč.

Artrockové spracovanie, prvky psychedelickosti, mix zvukov, z ktorých sa vynára Amerika šesťdesiatych i sedemdesiatych rokov, ale aj grunge z deväťdesiatok či súčasný sonórnejší prístup, to všetko je pútavou postmodernou hudobnou scénou, na ktorú vstupuje duša jemného, tajomného, ale niekde v najhlbšom mieste azda aj rebelského básnika kňaza.

Spevácky prejav Štefana Chrappu je najautentickejší a najlepší v metalových polohách, keď growluje (growl je rozšírená hlasová technika používaná zväčša v metalovej hudbe a pripomína krik, rev). Zrazu je to Silan rebel, ktorý bodá pravdou do chrbta ľahostajnosti:

Čím menej pravdy, tým väčší je strach
aj malé svetlo teší v temnotách.