Foto: Creazilla.com / Ippolito Caffi: Pohľad na Forum romanum v popoludňajšom svetle

V priebehu veľkej časti modernej histórie hľadali národy nášho regiónu niečo ako „okno na západ“. Máme pocit, často oprávnený, že história sa u nás netvorí, ale prijíma, a preto potrebujeme mať možnosť rozoznať v predstihu trendy v dejotvorných končinách. Peter Veľký budoval v 18. storočí Petrohrad ako okno na západ, aby priblížil Rusko Európe – geograficky, ale najmä kultúrne a civilizačne. Počas obdobia komunizmu sa disent obracal na Západ s nádejou na slobodný život po štátostranou nútenej snahe budovať socializmus. No mnohí kresťania sa v súčasnosti obracajú na Západ nie s nádejou, ale s obavou, že vidia budúcnosť neželanú. V iných časových pásmach sa už ľudia musia naplno vyrovnávať s tým, čo Tomáš Halík nazýva odpoledne křesťanství.

Ako sa kresťanstvo s poklesom priameho spoločenského vplyvu vyrovná, to je zásadnou otázkou pre kresťanstvo samotné, ale aj pre spoločnosť, ktorá z neho vyrástla. Mne sa okno na západ najviac otvorilo počas v tomto akademickom roku, počas ktorého študujem v USA na Princetonskej univerzite v rámci môjho doktorátu. Asi najfyzickejším vyjadrením miestneho prechodu z poludnia na popoludnie kresťanstva je majestátny novogotický chrám skromne nazývaný Princeton University Chapel, teda kaplnka. Tá nahradila v 20. rokoch 20. storočia svoju menšiu, ohňom zničenú predchodkyňu. Univerzita, spravovaná a založená ako cirkevná – presbyteriánska – inštitúcia, tým chcela zvýrazniť svoje vzdelávacie aj náboženské poslanie.

Po sto rokoch od stavby kaplnky už Princeton nie je nijako rozpoznateľne presbyteriánska alebo kresťanská univerzita. Zostala kaplnka a oranžovo-čierny erb nesúci slová Stará a Nová Zmluva. Ako Slovák sa snažím preložiť si tento vývoj do našich reálií a je to náročné. Najživšia predstava, akú si viem vzbudiť, je obraz saleziánskeho oratória, v ktorom som strávil mladosť, ako je z neho v roku 2123 bohaté a známe centrum voľného času. Možno je v ňom zachovaná kaplnka a nápis Da mihi animas, ale prítomnosť týchto prvkov je vlastne čisto náhodná, teda nijako nutne nesúvisí s tým, čo sa v tom priestore deje. Má tie najlepšie krúžky a športové kluby, ale už nie živú komunitu ľudí venujúcu celý svoj život mladým, ani rovesnícke stretká, ktoré by mali mladým pomáhať integrovať ich vieru, vzťahy, túžby a ašpirácie do zmysluplného celku.

Obraz sekularizovanej kresťanskej inštitúcie sa postupne stáva realitou naprieč Európou a odpoledne je okrem iného charakteristické práve takouto stratou spoločenskej opory. Často sa relevancia Cirkvi obhajuje jej sociálnymi dielami, charitami, zdravotnou starostlivosťou, kultúrou a vzdelávaním, no súčasný trend vyráža kresťanom tieto karty z ruky. Významnejšou, internou príčinou je, že sa strácajú kresťania, ktorí by tieto inštitúcie mohli riadiť a využívať ako kresťania. Menšou, no nie zanedbateľnou príčinou sa môže ukázať spoločenský tlak na vykonávanie služieb, ktoré napríklad katolícka inštitúcia nemôže v dobrom svedomí vykonávať, napríklad v oblasti dôstojnosti ľudského života alebo sexuality.

Princetonská skúsenosť mi ale ukazuje, že odpoledne na post-kresťanskej univerzite naozaj môže viesť k zrelému kresťanstvu. Sociologickým faktom americkej spoločnosti je nárast takzvaných nones, teda nie vyslovene ateistov alebo agnostikov, ale jednoducho nezaradených ľudí. V osobnom rozhovore mi na to otec Zachary Swantek, kaplán univerzitného katolíckeho spoločenstva Aquinas Institute povedal: „Je to príležitosť!“ Príležitosť stretnúť človeka na ceste, dať mu alternatívu a ukázať krásu kresťanského života. Samozrejme, inak sekularizačnú dynamiku popíše americký katolík, ktorý bol vždy v menšine, no cíti, že môže osloviť ľudí znechutených tradičným náboženstvom. A inak ju popíše slovenský katolík, ktorý zvykol mať aj napriek 40-ročnej komunistickej výhybke pocit inštitucionálnej mohutnosti. Dôležitým krokom pre slovenský katolicizmus bude prekonať tento pocit straty – v nejakom zmysle oprávnený, ale potenciálne paralyzujúci.

Príležitosť na zrelé kresťanstvo v post-kresťanskej dobe spočíva v tom, že človek zbavený spoločenského vplyvu má len dve možnosti: zatiahnuť na hlbinu alebo prísť o vieru. A zatiahnuť na hlbinu bude môcť iba ak bude mať k dispozícii prostriedky na taký spôsob života, ktorý umožní celistvo žiť vieru a vzdelávať sa v nej. Práve celistvosť je kľúčová – zatiahnuť neznamená stiahnuť sa čo najviac zo sekulárnej spoločnosti (ako k tomu vyzýva jedna, Dreherom odmietaná, interpretácia Benediktovej voľby).

V kontraste s Halíkovou inklináciou to neznamená ani stiahnuť do pozadia postoje, ktoré sú dôležitým aspektom spravodlivej a slobodnej spoločnosti, no ktoré provokujú – napríklad ochrana ľudského života, či pravdivý prístup k sexualite. Zrelosť určite znamená prežívať život v rôznych kontextoch, ale nemá spočívať v tom, čo Alasdair MacIntyre nazýva moderným „priehradkovaním“, teda rozdelením všetkých aspektov života (práca, rodina, náboženstvo, politika) do samostatných priehradiek, ktoré sú spravované rozdielnymi a často protichodnými etickými princípmi.

V jeden piatkový deň som tu na Princetone pozoroval, ako môže vyzerať prostredie pre zrelé odpoledne mladých katolíkov. Odohrávalo sa na štvoruholníku škola – kaplnka – Aquinas Institute – Witherspoon Institute. Na poludňajšej omši v univerzitnej kaplnke som stretol skupinu študentov, ktorí sa v tom období pripravovali na skúškové obdobie. Katolíci využívajú ekumenickú univerzitnú kaplnku asi najviac. V bočnej lodi máme aj svätostánok s Eucharistiou a cez týždeň je tam omša každý deň, v nedeľu dve. Na omšiach cez týždeň väčšinou vídavam tých istých študentov, ktorí využívajú program v Aquinas Institute a dodávajú k duchovnému prežívaniu aj vzdelávanie vo viere a komunitu.

V onen piatok po omši som s niekoľkometrovým odstupom túto skupinu študentov sledoval na ceste do Witherspoon Institute, nezávislého akademického inštitútu, na posledný zo série seminárov o identite a zakorenenosti. V šanóne s textami na päť seminárov boli napríklad Roger Scruton, Wendel Berry, rabín Jonathan Sachs a snáď trochu prekvapivo aj Milan Kundera. Zdalo sa úplne prirodzené nadviazať na duchovné posilnenie klasickým seminárom so zaujímavými textami o tých najhlbších otázkach našej doby – niečo, čo aj tie najlepšie univerzity niekedy poskytujú len sporadicky. Ale celá tá skúsenosť, to krátke odpoledne tvorilo jasný celok duchovného, spoločenského a intelektuálneho prežívania.

A okrem textov bola aj pizza.

Zrelé kresťanstvo sa v post-kresťanskej dobe môže zrodiť v spoločenstvách, ktoré umožnia človeku vnímať svoj život ako zmysluplný celok v perspektíve zdieľanej večnosti. Princeton nám môže ukázať hrubé rysy toho, ako môže takýto život vyzerať pre študentov. No ak máme byť skutočne kreatívnou menšinou, musíme nájsť nielen hrubé rysy, ale aj konkrétne spôsoby kresťanského života v rôznych životných kontextoch na Slovensku.

Odpoledne môže vyústiť do zlatej hodinky.