Aktuálne žijeme v tzv. post-kresťanskej, čoraz viac sekulárnej spoločnosti, v ktorej sa kultúra oddelila od kresťanstva. Málo však reflektujeme to, že v sekulárnej spoločnosti sa kultúra oddelila nielen od náboženstva, ale aj od prírody. Oddelenie od prírody nie je nábožensky neutrálne, naopak, je výsledkom a zároveň aj jedným z hýbateľov sekularizácie.¹

Pod kultúrou dnes chápeme fenomény a artefakty, ktoré existujú pre človeka. Človek ich buď vytvoril, stvárnil, prijal, či zdedil. Kultúra, to sú divadlá, kiná, galérie, dejiny, politika, náboženstvo, ale aj lán obilia či pokosená lúka. Príroda, to je prales, jazero, more, hory, planéta… ktoré, ako sa dnes chápe, existujú bez ohľadu na človeka, ale najmä, ktorých sa nedotýka kultúra. Čím menej kultúry a civilizačných zásahov, tým viac prírody. 

Toto rozdelenie je nešťastné. Autentická kultúra predsa zahŕňa tak vzťah k životnému prostrediu, ako aj medziľudský svet. Človek je predsa tiež súčasťou prírody, hoci ju svojím duchom aj presahuje. Výsledkom je akési civilizačné zmrzačenie. Sme hendikepovaní tak v schopnosti prežívať našu telesnosť, ako aj duchovnosť. Jednak sme fyzicky mľandraví, trpíme množstvom tzv. civilizačných chorôb a syndrómov, pričom naším riešením nie je menej civilizácie a viac prírody, ale ešte viac civilizácie. Zároveň sme však spolu s prírodou vytesnili z nášho zorného poľa aj duchovný svet. S nadprirodzenou realitou v súčasnej techno-kultúre nepočítame a ako nedávno ukázala pandémia, vnímanie duchovného sveta sa čoraz menej prejavuje aj v živote a prežívaní Cirkvi a veriacich ľudí. 

Ako teda možno žiť kresťanský život v súčasnom post-kresťanskom sekulárnom svete? Ako si v sekulárnej, technologickej spoločnosti zachovať či obnoviť vieru? Napriek sekulárnemu chápaniu ekologickej konverzie, ktoré v nej hľadá ezoterický útek od civilizácie či nové sekulárne náboženstvo, ktorého eschatológia sa upína k záchrane planéty pred jej civilizačným zničením, myslím si, že pravá ekologická konverzia, t. j. život v súlade s prírodou, môže byť prínosom nielen pre prírodu, ale najmä  pre kresťanský život, ktorý môže oslobodiť od sekularizačného vplyvu techniky a technologickej mentality. Tá nám totiž – a prostredníctvom nových digitálnych technológií čoraz viac – bráni vnímať svet ako stvorenie, ktoré sme nestvorili my. Tak nás uzatvára pred náboženským pohľadom na svet a prijatím milosti. Výsledkom je akési civilizačné technologické otroctvo: žijeme v civilizácii, v ktorej sme sa stali otrokom techniky, ktorá nám pôvodne mala slúžiť. Život v súlade s prírodou preto môže byť dôležitým, priam nevyhnutným krokom k znovuobjaveniu autentického spôsobu kresťanského života. 

II.

Milosť stavia na prirodzenosti: prvým dôvodom, prečo žiť v bližšom kontakte s prírodou je zdravie, fyzické aj psychické. S touto tézou azda každý súhlasí, ale málokto ju vie aj prakticky uviesť do života. Väčšinou žijeme v určitom rozdvojení či napätí. Na jednej strane život v pretechnizovanom civilizačnom prostredí berieme ako životnú nevyhnutnosť, no zároveň sa obávame nárastu alergií, obezity, depresií, digitálnych závislostí, či iných tzv. civilizačných chorôb. Nie je ľahké vyjsť zo začarovaného kruhu a rozvoj medicíny nám v tom rozhodne nepomáha. Tá síce civilizačné choroby zväčša nedokáže vyliečiť, zato nám celkom účinne pomáha s nimi žiť. Týmto v nás však len posilňuje odkázanosť na technologickú civilizáciu, hoci tá nášmu zdraviu zároveň aj škodí. 

[Tento článok si môžete dočítať aj s predplatným typu Free. Je úplne zadarmo, stačí zadať svoj e-mail nižšie cez registráciu.]

1. Táto esej vznikla prepracovaním textu Technokultúra vs. sen o živote v súlade s prírodou, ktorý bol súčasťou konferencie Svitá na lepšie časy. Konferencia sa uskutočnila 6. 12. 2020 a organizovala ju iniciatíva Kresťan na vidieku. Dostupné na internete: https://www.youtube.com/watch?v=1b_kmeXI5HM[↩]