Čo ostalo z generácie básnikov a umelcov, ktorí písali a tvorili v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia? Komunizmus zničil túto generáciu pravdepodobne skôr, ako by bola mohla dosiahnuť svoj umelecký vrchol.
Zároveň ju na niekoľko desiatok rokov takmer vymazal z našich kultúrnych dejín. Po roku 1989 sa veľa vecí povydávalo, ale rezonancia v slovenskej (katolíckej) kultúre ostala minimálna. O to väčší obdiv voči mladým literárnym vedcom, učiteľom, básnikom, historikom (niektorí z nich patria už do ponovembrovej generácie), ktorí oživujú zabudnutý umelecký smer a zachraňujú slovenskú kultúrnu identitu a pamäť pre nové generácie.
I.
V kontexte európskych kultúrnych dejín modernita predstavuje proces opustenia katolíckej či kresťanskej viery a metafyziky v kultúre, umení a vo verejnom živote spoločnosti. Jej sprievodnými znakmi sú modernizácia, industrializácia, individualizmus, demokracia, liberalizmus a najmä sekularizácia.
V kontexte katolicizmu viac ako moderna rezonuje modernizmus, teologický prúd, ktorý sa usiloval (a stále usiluje) priblížiť a napasovať katolicizmus na modernitu a jej prejavy či tzv. ducha doby.
Katolícka moderna ako básnický prúd (alebo, ako píše Samuel Trizuljak, aj ako širší jav slovenskej katolíckej obrody) súvisí s oboma definíciami a zároveň sa im aj vymyká. Na jednej strane napodobňovaním európskych vzorov chce byť v umeleckej forme na pulze doby (Nemecko, Francúzsko). Taktiež príklonom k subjektívnemu, psychologickému, osobnému prežívaniu, ktoré dáva umelecky do popredia či aspoň na rovnakú úroveň ako samotný obsah viery, sa hlási k obdobným východiskám ako modernistické teológie 20. storočia. Na druhej strane však na rozdiel od katolíckeho európskeho modernizmu ostáva ideovo, teologicky zakorenená v slovenskej katolíckej tradícii a tematicky zas v kontexte slovenskej ľudovosti. Podľa Petra Tollaroviča sa katolícka moderna jednoducho usiluje „o autentickú osobnú duchovnú lyriku“.
II.
Marcinčin a Tollarovič prinášajú texty, ktoré predstavujú výborné úvody do témy (ktoré však aj navzájom polemizujú, napr. hodnotenie termínu katolícka moderna). Matúš Marcinčin, známy svojou priekopníckou monografiou o Karolovi Strmeňovi, predstavuje nosných autorov katolíckej moderny, ich východiská, kontext i hlavné črty tvorby. Podobne postupoval aj Peter Tollarovič, ktorý sa zároveň viac sústredil na najmladšiu trnavskú trojicu tohto prúdu: Válka, Mihálika a Turčányho. Z oboch textov cítiť lásku k autorom, o ktorých píšu, a uznanie. Podobne to platí aj o texte Kataríny Džunkovej o Karolovi Strmeňovi, geniálnom prekladateľovi a tiež básnikovi katolíckej moderny, ktorého tvorbu a život autorka príťažlivo predstavuje.
Iný prístup zvolil Samuel Trizuljak, ktorý sa podľa vzoru českého literárneho kritika M. C. Putnu priekopnícky pokúsil zaradiť fenomén slovenskej katolíckej moderny do kontextu európskych literárnych dejín. Jeho text rozhodne stojí za povšimnutie, nebojí sa silných a nových téz, ktoré si zaslúžia, aby rozvírili polemiku. Okrem iného Trizuljak napríklad upozorňuje na to, že kým katolícka literatúra, najmä román, sa v tridsiatych rokoch vyrovnávala so sekularizmom a nekompromisne ho odmietala, slovenská katolícka poézia i próza nie sú ani tak apológiou viery v ére bezverectva a existenciálnej nezmyselnosti, ako skôr psychologizáciou každodennosti (v próze obzvlášť v kontexte života na dedine). Tu azda spočíva jej ťažkosť prihovárať sa súčasníkom – na rozdiel od veľkých európskych katolíckych autorov, ktorí sa neboja objektivizovania a veľkých téz (Undsetová za svoju antibovaryovskú Kristínu Vavrincovú získala v roku 1928 Nobelovu cenu).
Tému katolíckej moderny dopĺňajú kratšie texty Andreja Gejdoša a Františka Mikloška venované Jankovi Silanovi, dve Gejdošove recenzie (Marcinčinovej knihy o Strmeňovi a Tollarovičovej o Hlbinovi) a tiež recenzia hudobného projektu Piráti krásy od Jána Tkáča.
III.
Štvrté číslo okrem hlavnej témy obsahuje výbornú prehľadovú štúdiu slovenského divadla v kontexte viery v ére samostatnosti od Mareka Godoviča, interview so slovenským maliarom Ondrušom o jeho tvorbe a hľadaní viery (jeho výtvarné dielo je aj na obálke časopisu), osobnú skúsenosť mladej českej autorky Alžběty Janečkovej s maďarčinou či výber z doposiaľ nepublikovaných básní Kataríny Džunkovej. Záverečný text predstavuje Jona Fosseho, nórskeho literárneho katolíckeho konvertitu a aktuálneho nobelistu.
IV.
A nakoniec ešte jeden osobný postreh ku katolíckej moderne: Ak je radosť dôsledok toho, že sme získali, čo milujeme, a bolesť je, naopak, znakom toho, že sme stratili, čo sme milovali, potom katolícka poézia osciluje niekde medzi radosťou a bolesťou. Viac ako radosťou z Lásky je túžbou po Láske a viac ako žiaľom zo straty je bolesťou, cez ktorú presvitá nádej.
Tu Rex gloriae, Christe.
