VERBUM

Katolícka moderna s koreňmi v minulosti a s korunou v budúcnosti

„Čert ber celú katolícku modernu!“

Rudolf Dilong, 1943

Náboženstvo v umení je balansovanie na ostrej hrane lepkavého gýča. Málokomu sa to podarí ustáť a neskĺznuť do emocionálneho slizu. Slovenská katolícka moderna nie je bižutéria, ale rodinné striebro. Zaslúži si preto viac ako len pietnu spomienku.

Najprv si ujasnime pojmy. Takzvaná katolícka moderna je v prvom rade posmešná ironická nadávka, to treba poznamenať hneď na úvod. Sám Rudolf Dilong, jeden z rozhodujúcich iniciátorov tohto neobyčajného literárneho vzopätia, to povedal na rovinu: „A vedzte, keď sa stretám s pomenovaním ‚katolícka moderna‘, vždy je mi, akoby nám špliechali do tváre veľké dávky irónie, že – ajhľa! – aj katolíci, tí tmári, tí reakcionári, vedia byť dnešným človekom, človekom dobovým.“((DILONG, Rudolf. Slovo o našej situácii (K povšimnutiu katolíckej vrchnosti.) In Prameň : revue pre umenie, literatúru a kritiku (Trnava), roč. 2, 1937, s. 226 – 228.))

Vôbec existenciu akejsi „katolíckej moderny“ spochybňovali aj jej najprominentnejší predstavitelia. Pre mechanické združovanie totálne rôznorodých autorov popieral jej samotné jestvovanie i Karol Strmeň, ktorý literatúru reflektoval vždy v prvom rade výrazne individuálne a z princípu odmietal jej systematizovanie: „Či si živý a či mŕtvy, ideš do katalógu ako kvietok. K nemu ti priložia pár slov, ktoré ťa majú vystihnúť od lona matky až po hrob, a už si uložený v herbári literárnom na vädnutie a blednutie a beznádejné zmiznutie. A literárny historik si mädlí ruky, ako výstižne ťa zaregistroval podľa rodu a druhu. Lebo to je hlavné: rod a druh.“((STRMEŇ, Karol. O takzvanej katolíckej moderne. In Most (Cleveland OH), roč. 1, 1954, č. 1, s. 38.))

Priamo s fenoménom takzvanej slovenskej katolíckej moderny sa Strmeň vyrovnal hneď v úplne prvom čísle exilovej kultúrnej revue Most: „Všetci sa usilujeme o pravdivú poéziu, o pravdivú bez ohľadu na módu. A chceli sme, žiaľ, aj poéziu so životným obsahom, s koreňmi v minulosti a s korunou v budúcnosti. Čo to má spoločné s módou? Či už aj byť živý je móda? (…) Pohybujeme sa ešte vždy na svojej katolíckej pôde (…) Ale my sa nemýlime: my sa poznáme a vieme, že nie sme nijaká moderna. Keď nás teda viažu vospolok, už to len strpme a plávajme spolu ako živočíchy v Noemovom korábe, kým vody neopadnú a neukáže sa, kde bola nízkosť a kde výška, kde bahno a kde ratolesť olivová.“((Ibid.))

Práve v tomto spočíva jedno z rozhodujúcich úskalí katolíckej moderny. Každé takéto začlenenie do hocijako fiktívnej, ale predsa len skupiny znamenalo potopenie výrazných umeleckých individualít, ktorých tvorba predstavovala vrchol sám osebe (Janko Silan, Karol Strmeň), do určitej formy anonymity, sčasti i stratu vlastnej originality a zároveň z pohľadu literárnej histórie záchranu a uchovanie autorov, ktorých slovesné dielo často nedosahovalo ani priemernú úroveň (Svetloslav Veigl), no svojho času sa vyskytlo v správnom kontexte a v ňom akosi zotrvačne prežíva až dodnes.

Svojím spôsobom problematický je už samotný pôvod označenia slovenská „katolícka moderna“. Pochádza od vtedajších publicistov, literárnych kritikov a historikov, predovšetkým však z opačnej strany – evanjelických či ľavicových (davistických) –, keď z ich strany došlo k čisto mechanickému spojeniu určitej skupiny autorov: „Považovaní sme za katolícku modernu. Zaujímavé však: nie od katolíkov, ale od evanjelikov. Katolícka verejnosť, i cirkevná, i tá všeobecná, sa k nám nepriznáva. (…) Ďalej sa chcem dotknúť tej tzv. mravnej opory. Naše kruhy sa nás už dávno zriekli, kým katolíci v Čechách sa nezriekli svojho Durycha, Zahradníčka a iných, kým katolíci vo Francúzsku sa nezriekli svojho Claudela atď.  Naše vrchnosti uznávajú za katolíckeho básnika toho, kto napíše verš do Kráľovnej sv. ruženca alebo do Kalendára Spolku sv. Vojtecha.“((DILONG, Rudolf. Slovo o našej situácii (K povšimnutiu katolíckej vrchnosti.), s. 226.)) Paradoxne, na strane básnikov slovenskej katolíckej moderny proti (mnohým) katolíkom a katolíckej hierarchii bol aj známy ľavicový básnik Laco Novomeský, ktorý sa v roku 1938 nebál otvorene sa ich zastať: „Čo je to za svet, čo je to za silu, keď v nej vôbec nemajú miesta niečo znamenajúci literáti? Slovenský katolicizmus predstavovaný polmiliónovou stranou, dvoma tisícmi farárov atď. atď. nie je zvedavý na tvorbu básnikov kňazov píšucich v mene katolicizmu a pre katolicizmus. Kde nájsť vysvetlenie tohto stavu? Nikde inde než v povahe predstaviteľov tohto katolicizmu na Slovensku. Tí nie sú zvedaví na hodnotu, na tvorbu, na myšlienku, nech by boli akokoľvek katolícke. (…) Za vlády dnešnej reprezentácie katolicizmu na Slovensku snáď katolícky básnik na hruške neodvisne. Ale jeho básnictvo je udusené tuposťou a podpriemernosťou jeho ,vrchnosti‘.“((Pozri Poézia slovenskej katolíckej moderny. Zost. Milan Hamada. Bratislava : Kalligram, 2008, s. 145 – 146.))

Najprv sa teda ono pôvodne sčasti hanlivé pomenovanie trpelo, postupne sme si naň však akosi zvykli a stalo sa pevnou súčasťou našej literárnej histórie. Ak teda máme prijať hru na katolícku modernu – a prepisovať dejiny slovenskej literatúry by nebolo ľahké((Medzi slovenskými jazykovedcami a literárnymi vedcami buď priamo z tzv. zakladateľskej generácie, alebo z generácií, ktoré mali k nej blízko, sa traduje vzájomné doberanie sa medzi katolíkmi a evanjelikmi, ktoré údajne spočívalo v tom, že zatiaľ čo katolíci formovali slovenskú jazykovedu (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV), evanjelici písali dejiny slovenskej literatúry (Literárnovedný ústav SAV, Matica slovenská), čo by čisto teoreticky mohlo vysvetľovať podvedomé vnímanie „katolíckych autorov“ ako tých z „druhého brehu“. Cez optiku nie „my“, ale „oni“. Jestvovanie takýchto neoficiálnych debát potvrdzujú autorovi známe názory jazykovedcov Antona Habovštiaka či Štefana Vragaša (sprostredkovane cez Jozefa M. Rydla). Autorovi to osobne potvrdil aj jazykovedec Ján Kačala s dôvetkom, že táto téma bola za socializmu pokladaná za tabu, rozvíjaná bola súkromne len medzi ľuďmi, ktorí si navzájom dôverovali, prípadne otvorenejšie len vo forme prekáračiek, pričom nejaké závažné dôsledky by sa dnes dokazovali len horko-ťažko (e-mailová komunikácia, 19. 9. 2023). Samozrejme, viac svetla do tejto záležitosti by mohli priniesť len osobné spomienky priamych aktérov budovania slovenskej jazykovedy a literárnej vedy.)) –, musíme si ju zadefinovať ako voľný organizačný rámec výraznej literárnej tendencie,((Porov. ZEMANOVÁ, Petra. Formovanie slovenskej katolíckej moderny ako kultúrny a literárny problém. In Slovenská literatúra, roč. 39, 1992, č. 3, s. 240.)) ktorá sa na pozadí katolicizmu spontánne sformovala v priebehu tridsiatych rokov 20. storočia, keď do slovenského literárneho a kultúrneho života neorganizovane vstúpilo niekoľko spirituálne orientovaných básnikov – katolíckych kňazov, ku ktorým sa neskôr pridali aj laickí predstavitelia tej istej konfesionálnej príslušnosti.

Na dočítanie tohoto článku potrebujete mať aktIvované predplatné.

Časopis Verbum tvoríme pre ľudí, ktorí majú záujem o kvalitné čítanie a diskusiu. Chceme totiž budovať komunitu čitateľov, ktorí budú spolu s nami tvorcami kultúry a kultúrnosti. Vyberte si, prosím, typ predplatného. Získate tak prístup k zamknutým textom a dozviete sa o našich novinkách ako prví.

Matúš Marcinčin



Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.