„Genus humanum arte et ratione vivit.“ Tak znie výrok sv. Tomáša Akvinského z jeho komentára k Aristotelovým Analytikám,¹ ktorý predostrel sv. Ján Pavol II. svojim poslucháčom pri príhovore k organizácii UNESCO v júni 1980 v Paríži.² Do slovenčiny by sa dal tento citát preložiť slovami „ľudský rod žije skrze umenie a rozum“ alebo aj „ľudský rod žije kultúrou a intelektom“. Poľský pápež na dovysvetlenie Tomášovho tvrdenia uviedol: „Základný význam kultúry spočíva podľa slov svätého Tomáša Akvinského v tom, že je charakteristickou črtou ľudského života ako takého. Človek žije skutočne ľudským životom vďaka kultúre. Ľudský život je kultúrou aj v tom zmysle, že vďaka nej sa človek odlišuje od všetkého ostatného, čo existuje inde vo viditeľnom svete: človek nemôže byť bez kultúry.“³

Z týchto pápežových viet, ale aj z jeho mnohých ďalších slov a činov môžeme rozpoznať, že kultúru považoval za podstatný aspekt ľudskej existencie a pestovanie kresťanskej kultúry bolo pre neho, pochopiteľne, logickým, ale aj nevyhnutným prvkom života s Kristom a budovania kresťanskej komunity. Najdôležitejšie boje o charakter človeka a spoločnosti sa podľa neho rozhodovali na poli kultúry. V tomto príspevku chcem ukázať, ako sa toto presvedčenie prejavovalo v jednotlivých etapách života poľského pápeža. Hoci sa obsiahly ideový odkaz Jána Pavla II. nebude dať analyzovať a zosumarizovať na obmedzenom priestore niekoľkých strán, chcem sa pokúsiť o reprezentatívny prierez, ktorý nám priblíži najdôležitejšie princípy jeho filozofie kultúry a zároveň poukáže na ich relevanciu pre súčasnú dobu.

Kultúra ako spôsob odporu voči nacistickej okupácii

Počas okupácie Poľska nacistickým Nemeckom bol Karol Wojtyła zapojený do ilegálnej odbojovej organizácie Unia, ktorej cieľom bolo popri snahe o obnovu slobodného Poľska aj vypracovanie filozofických a politických základov na budovanie obnovenej štátnosti na princípoch ľudskej dôstojnosti a spoločného dobra. Organizácia sa zameriavala aj na pomoc prenasledovanému židovskému obyvateľstvu a mala aj svoju ozbrojenú zložku, ktorá sa ako súčasť Armije krajowej (tzv. domácej armády, nazvanej týmto menom na odlíšenie od poľských jednotiek v exile) podieľala na ozbrojenom vystúpení Poliakov proti nemeckej okupácii počas Varšavského povstania a pri ďalších bojových akciách.⁴

Samotný Wojtyła sa v rámci odporu voči okupantom angažoval na poli ilegálnej kultúry. Na prvý pohľad môže „kultúrny odboj“ v čase nevídaných krutostí a boja o holé prežitie niekomu azda pripadať ako nadbytočný luxus. Jeho dôležitosť spočívala v skutočnosti, že práve kultúrnu decimáciu nacisti zvolili za jednu z hlavných stratégií postupnej likvidácie poľského národa. Súčasťou tohto plánu bol nielen zákaz dôležitých kultúrnych a vzdelávacích ustanovizní a podujatí, ale aj vyvražďovanie príslušníkov intelektuálnych elít, medzi nimi aj kňazov, z ktorých počas rokov okupácie približne jedna tretina prišla o život.⁵

Wojtyła bol počas týchto rokov súčasťou Rapsodického divadla, ktoré pôsobilo ako tajný ochotnícky súbor v Krakove. Budúci pápež a jeho druhovia recitovali básne a hrali drámy pred malým obecenstvom, pričom však svoje poslanie brali veľmi vážne a snívali mladícky sen o aténskom Poľsku dokonalejšom než samotné Atény vďaka pozdvihnutiu prirodzených čností kresťanstvom.⁶ V roku 1939 napísal devätnásťročný Karol svoje prvé dielo: dramatickú báseň Dawid inšpirovanú poľskými dejinami i starozákonným biblickým textom. Autor v nej podľa vlastných slov „odhalil mnohé veci ukryté vo svojej duši“.⁷ Vďaka svojmu solídnemu klasickému vzdelaniu mohol ako čerstvý dvadsiatnik pripraviť nový poľský preklad Sofoklovho Oidipa. Predovšetkým však so svojimi priateľmi naštudoval a hral diela od významných poľských autorov; prvým bol dramatizovaný Słowackého epos Król Duch (Kráľ Duch), nasledovali diela od Kasprowicza, Mickiewicza a Sienkiewicza.⁸

1. AKVINSKÝ, Tomáš. Komentár k Druhým analytikám. Predslov. [↩]
2. JÁN PAVOL II. Príhovor k UNESCO. (Bod 6). Dostupné na internete https://inters.org/John-Paul-II-UNESCO-Culture [↩]
3. Ibid. [↩]
4. WEIGEL, George. Witness to Hope. New York : HarperCollins, 2005, s. 66 – 67. [↩]
5. Poľskí kňazi počas okupácie umierali buď v nemeckých koncentračných táboroch (najmä v Dachau, kde bolo väznených vyše 1400 poľských katolíckych kňazov), alebo následkom neľudského zaobchádzania vo väzniciach či jednoducho pri poprave nemeckými okupačnými orgánmi. K tomu porov. WEIGEL, George. Witness…, s. 52 – 53. Omnoho lepšie sa nevodilo poľským kňazom a ďalším príslušníkom kultúrnych elít ani vo východnej časti Poľska obsadenej v súlade s tzv. paktom Molotov-Ribbentrop z augusta 1939 Sovietskym zväzom, ktorého vojská na Poľsko zaútočili krátko po Nemcoch (17. septembra 1939). Jedným z najukrutnejších aktov boľševickej okupácie bol masaker v Katynskom lese, pri ktorom boli zavraždené tisíce poľských dôstojníkov naverbovaných z radov vysokoškolsky vzdelaných mužov. [↩]
6. Porov. HITTINGER, John P. John Paul II’s Core Teaching on Culture. In Communio, 2021, roč. 48, č. 2, s. 248. [↩]
7. Cit. podľa TABORSKI, Bolesław. Karol Wojtyła : Poet, Playwright, Philosopher, and Patriot. In New Catholic Encyclopedia: Jubilee Volume. Washington D. C. : Gale, 2001, s. 23. [↩]
8. WEIGEL, George. Witness…, s. 62 – 65. [↩]