Nové číslo časopisu Verbum je venované hľadaniu katolíckeho umenia. Ťažká úloha. Existuje vôbec niečo také? Živé? Na čo a ako sa pozerá súčasný katolík? Ako vyzerá, alebo ako by mohlo vyzerať súčasné umenie, aby bolo katolícke? A ako to ukázať v obraze?

Oltár v Gente ma fascinoval odkedy som sa dozvedela o jeho existencii. Je to majstrovské dielo a azda je až ironické, že odborníci sa nezhodnú v tom, čie majstrovstvo na ňom obdivujeme. Technika olejomaľby, precízne vypracovanie, bohaté detaily, hlboké vizuálne symboly, to všetko robí z oltára úžasné výtvarné dielo, o ktorom sa oplatí čítať a učiť v dejinách umenia. Je na ňom však aj niečo, o čom sa už ťažšie píše.

A práve to z neho robí aj kvalitné kresťanské umenie.

Predstavme si, že z tohto diela vyjmeme jednotlivé výjavy a izolované ich namiesto chrámu umiestnime inam, napríklad na papierové stránky časopisu. Ako bude pôsobiť v tomto kontexte? Čo bude jeho obsahom? Bude ešte stále katolíckym umením?

Dielo dnes už nestačí vidieť, treba ho poznať

V minulosti bol konkrétny obraz silne spätý s časopriestorom svojho vzniku. Jeho čitateľnosť súvisela s prostredím chrámu, ale aj so širším kultúrnym prostredím. Predpokladám, že na rozdiel od súčasných umelcov, Hubert ani Jan van Eyck nerátali s možnosťou, že oltárne obrazy si okrem katedrály svätého Bavosa pozrieme v múzeu či galérii, na hrnčeku v obchode so suvenírmi alebo na obrazovke smartfónu. Alebo to, že sa na ne môže dívať človek, ktorý netuší prečo v centre výjavu stojí ovca. Aby sme staršie dielo prečítali, nestačí sa nám pozerať, často si ho potrebujeme naštudovať spolu s priestorom a dobou, pre ktorú bolo vytvorené.

Ak sa na problém pozrieme z pohľadu dnešného tvorcu, čo z tohto nášho časopriestoru potrebujeme vnímať, aby sme dokázali vytvoriť dielo, ktoré bude mať obdobnú silu a hĺbku ako staršie diela? Navrhujem najprv si uvedomiť, že určitý kontext existuje a že je rozdielny oproti dobe, kedy kresťanstvo doslova budovalo západnú civilizáciu.

Priestor, ktorý predtým vytváralo náboženstvo je dnes zvláštnym spôsobom prázdny a zároveň zdanlivo zaplnený pestrou paletou duchovných smerov. Gotické katedrály sa síce reštaurujú, ale dôvodom je zachovanie kultúrneho a umeleckého dedičstva, nie návrat minulých čias. Ak toto nebude reflektované, hrozí, že vytvárame umenie pre minulosť, vyrábame skameneliny.

„Veľký príbeh“ stále existuje

Obsahom výtvarného diela v tradícii katolíckeho umenia sú spravidla biblické námety, výjavy z legiend o živote svätých, symbolické či metaforické vyjadrenia právd viery alebo kresťanskej morálky. Samé veľké príbehy. V dejinách estetiky sa zánik týchto veľkých príbehov a ideí označuje ako jeden zo znakov postmodernej estetiky. Súčasné umenie teda operuje vo svete fragmentov a mikropríbehov. Katolícke umenie dnes však nesmie zatvoriť veľkému príbehu dvere. Naopak, potrebuje s ním narábať, no iným spôsobom, pretože poukazovať na ten najväčší príbeh – príbeh spásy – je práve to, čo tvorí jeho hĺbku.

Dostávame sa k tej najťažšej otázke. Čo je to, čo má vyžarovať z katolíckeho umenia? To, kvôli čomu pri obraze zastavíme a sme ochotní venovať mu čas. Ako prvá odpoveď sa mi ponúka krása. Problém je, že takýmto spôsobom pôsobia aj obrazy, ktoré by sme nenazvali krásnymi. Odpoveď nemám. Myslím si však, že sa netýka len umenia, ktoré by sme označili ako katolícke alebo kresťanské. Pokladám to za niečo, čo je vlastné kvalitnému umeniu ako takému. Rozdiel spočíva v tom, že pre veriaceho je jednoduchšie odpovedať na toto pozvanie ponoriť sa do hlbokého tajomstva.

Pretože spoznajú, kto k nim prehovára.