… na okraj monumentálnych Dejín českej katolíckej literatúry od Martina Putnu

„Lepšie zažať svetielko ako preklínať tmu – tieto slová daroval mi opát Kojiš počas návštevy v Argentíne. Už ich viac nezabudnem. Ba rád by som, keby si ich aj iní dobre zapamätali… Naša minulosť nás poučuje, že zvíťazili sme viac zažínaním svetiel ako krvou. Tak to nezabudnime. Istá je vec, že na politickom poli nemôžeme mlčať, musíme splniť svoje úlohy, ak chceme národne žiť, ale v politike môže víťaziť násilie – veď Slovensko to i teraz poznáva na svojom tele –, lenže na poli kultúrnom nič sa stratiť nemôže. Sú národy, čo už vymreli, ale ak mali duchovné majetky, ak mali svoje dejiny, ak mali svoje umenie, učenosti, literatúru, tá po nich ostala a bude ju spomínať svet, pokým sa bude písať história ľudstva.“

Z eseje Zažíhanie svetiel, Jozef Cíger Hronský, 1959

Putnove dejiny českej katolíckej literatúry

Český literárny historik Martin C. Putna je známy v ostatnom čase slovenskému čitateľovi, zvlášť tomu konzervatívnejšie naladenému, azda primárne ako kritik F. M. Dostojevského a Benedikta XVI. Putna dnes s týmito postojmi vystupuje ako člen Českobratskej cirkvi evanjelickej, čo je však slovenskému čitateľovi azda menej známe, je fakt, že Putna väčšinu svojho dospelého života prežil v Rímskokatolíckej cirkvi, v ktorej bol pokrstený koncom osemdesiatych rokov a ktorá bola jeho domovom až do roku 2017, keď – ako ohlasuje Wikipedia – prestúpil.

Katolík-nekatolík, prečo to všetko na úvod píšem, je fakt, že prípadný nesúhlas s niektorými postojmi Martina Putnu by nemal prekryť skutočnosť, že Putna je v našom regióne jedným z najväčších znalcov modernej katolíckej kultúry. Hoci z RKC vystúpil, katolíckou kultúrou bol dlho fascinovaný – a fascinuje ho určite i naďalej, pozri jeho podarený pravidelný podcast Spirituála o európskych duchovných dejinách na vlnách rádia Vltava, v ktorom sa často venuje práve katolíckej kultúre –, inak si nemožno vysvetliť jeho doslova monumentálne trojzväzkové literárnohistorické dielo Česká katolická literatura. V troch zväzkoch venovaných postupne obdobiam 1848 – 1918, 1918 – 1945 a napokon 1945 – 1989 Putna analyzuje českú katolícku literárnu tvorbu, počnúc – spomeňme len pár najznámejších mien, ktoré môžu rezonovať aj u slovenského čitateľa – Bolzanom cez Floriana, Demla, Durycha, Zahradníčka, Zvěřinu až po Halíka – a to všetko systematicky, v širšom kontexte modernej európskej, resp. západnej literárnej kultúry.

Prínos Putnovej práce spočíva okrem monumentálneho záberu či skvelého vystihnutia niektorých kľúčových autorov najmä v systematickom prístupe. V úvode ponúka jasné definície, ktorými potom českú katolícku literatúru vytrvalo krája naprieč jej dejinami. Katolícka literatúra je pole plné mín – čo presne sa dá počítať ako katolícke a čo ako literatúra? Každý nádejný bádateľ či fajnšmeker bude mať na tomto poli favoritov podľa svojej teologickej mienky a estetického vkusu, niekto by niečo vyradil ako heretické, iný by niečo vyradil ako esteticky chabé. Úlohou literárneho vedca je na svoju analýzu zvoliť objektívne kritériá, ktoré by mohli byť prijateľné nielen pre neho, ale pre každého inteligentného čitateľa.

Putnovo riešenie je šalamúnske a funkčné. Katolícka literatúra je podľa Putnu literatúrou katolíkov ako vyhranenej menšiny uprostred sekulárneho sveta. V tomto kontexte je katolícka literatúra kultúrny fenomén spojený s konkrétnou etapou dejín, resp. s jednou etapou sekularizácie. O katolíckej literatúre nemá zmysel hovoriť v 17. storočí, keď je ešte celá Európa kresťanská, hoci rezčesnutá reformáciou. Nemá zmysel hovoriť o nej ani od konca 20. storočia, keď sa Európa stáva definitívne postkresťanskou a katolíci predstavujú vo väčšine krajín nanajvýš diaspóru, tvorivú menšinu. O katolíckej literatúre má zmysel hovoriť od konca 18. storočia a najmä naprieč 19. a 20. storočím, keď katolíci v mnohých európskych národoch tvoria jedno z významných ucelených milieu nielen popri protestantoch, ale aj popri liberáloch (ktorých priniesla Francúzska revolúcia a osvietenstvo) či socialistoch (ktorých priniesla revolúcia industriálna a Marxov Kapitál). V období, keď katolíci zápasia o svoje miesto v demokratizujúcich sa politických zriadeniach a o svoje miesto vo formujúcich sa národných literatúrach. V období, keď je katolíkov v daných národoch dosť, aby vlastné literárne milieu, svojich básnikov, spisovateľov, kazateľov, teoretikov, kritikov či hanopiscov vlastne vyživili v takej miere, aby katolícka literatúra bola už nie viac ústredným, ale stále významným, neignorovateľným fenoménom danej národnej spoločnosti a jej kultúry. Zo žánrovej stránky Putnova definícia (katolíckej) literatúry zahŕňa vyššie, náročnejšie žánre – básne, romány, akademickú filozofiu a teológiu a esejistiku –, ako aj nižšie, „spotrebné“ žánre: pamflety, modlitebné knižky, zbierky kázní, Putnovými slovami, „žánre podliehajúce zlobe dňa“, ktorých dobový vplyv neradno prehliadať. Z obsahovej stránky Putnova definícia pracuje s tromi hlavnými prúdmi v katolíckej literatúre v českých krajinách a na Západe, ktoré predstavujú tri typy vzťahu katolíkov k modernému svetu v rovine ideí. Sú to: reštaurátorstvo, t. j. defenzívna snaha konzervovať pozície katolicizmu v modernej spoločnosti (typickým príkladom je Pius X. a tzv. modernistická kríza s dosahom na teológiu aj krásnu literatúru); reformátorstvo, t. j. otvorená snaha nachádzať spôsoby koexistovania katolicizmu a modernej spoločnosti (Maritain a jeho okruh parížskych priateľov umelcov či hnutie Nouvelle théologie); a romantika, t. j. fascinácia, inšpirácia a koketovanie s katolicizmom postavami na okraji či mimo katolíckeho milieu (Oscar Wilde, Rainer Maria Rilke). Ako model všeobecných európskych dejín katolicizmu v 19. a 20. storočí rozlíšenie týchto troch prúdov nemusí byť dokonalé (taký Maritain bol svojím spôsobom reformátorom v záujme reštaurácie, okolo ktorého sa motalo veľa romantikov…) – toto bojové pole je za posledné dve dekády plné lepších aj horších pokusov sprava aj zľava (Tomáš Petráček, Massimo Faggioli, James Chappel, George Weigel, Robert Royal, Émile Perreau-Saussine) –, ale ak nás zaujíma primárne literatúra, myslím, že obstojí. Zaujímavá je Putnova snaha udržať trojprúdový výkladový model naprieč dvomi dekádami vlastnej práce: prvý diel, mapujúci roky 1948 – 1918, vyšiel v roku 1998, druhý, zaoberajúci sa obdobím 1918 – 1945, bol vydaný v roku 2010 a posledný, vzťahujúci sa na obdobie 1945 – 1989, vyšiel v roku 2017. Myslím, že tento výkladový model je zdravo flexibilný – umožňuje prinášať aj ďalšie rámcujúce rozlíšenia, pozri nižšie pri náčrte osnovy druhého zväzku – a stále ostáva primerane produktívny: napríklad v poslednom diele umožňuje Putnovi hovoriť naraz, okrem desiatok iných, aj o Václavovi Havlovi (romantika), Tomášovi Halíkovi (reformátorstvo) a Petrovi Piťhovi (reštaurátorstvo).