Foto: Pixabay / geralt

Gregory Maria Pine je dominikán z USA známy z podcastov Pints with Aquinas či Godsplaining. V roku 2022 vydal knihu Prudence: Choose Confidently, Live Boldly o cnosti rozvážnosti, ktorá prináša človeku do života poriadok, integritu, šťastie a slobodu. Vyštudoval matematiku, humanitné vedy a katolícku kultúru na univerzite v Steubenville, momentálne si robí doktorát z dogmatickej teológie na univerzite vo Freiburgu (Švajčiarsko). Otec Gregory vystúpil na 11. ročníku festivalu Bratislavské Hanusove dni, ktorý sa zameral na tému „Krehkosť identít“. Rozprávali sme sa o kríze identity, chápaní tradície, umení aj kultúre.

V druhej časti rozhovoru s americkým dominikánom Gregorym Pineom sa dozviete:

Prečo je tradícia dôležitá?
Ako súvisí s intelektuálnym poznávaním?
Čo si treba prečítať od sv. Tomáša Akvinského?
Prečo je práve sv. Edita Steinová inšpiratívna pre našu dobu?
Aký má O. Pine postoj ku kontroverzii týkajúcej sa starej a novej liturgie?

S otázkou identity súvisí aj otázka tradície. V súčasnej kultúre nie je celkom zrozumiteľné, prečo potrebujeme tradíciu…

Tradícia je odovzdávanie života a kultúry a v podstate všetkého, čo sme, čo sme dostali, aj keď si to nepriznávame. Tradícia je prostriedok, ktorým sa dostávame k svojej identite a k svojmu povolaniu. Takže je životne dôležitá.

Na dobrých katolíckych univerzitách sa dnes kladie veľký dôraz na poznanie katolíckej intelektuálnej tradície. Prečo?

Pretože je to súčasťou toho, čo nás robí obrazom a podobou Boha, to znamená, že môžeme poznávať a milovať. Sú lepšie a horšie spôsoby, ako poznávať a milovať. A aby sme skutočne milovali a poznávali, musíme byť k tomu formovaní.

Ako katolícka viera formuje našu schopnosť myslieť?

Podľa osvietenskej predstavy musí človek, ktorý chce myslieť správne, myslieť nestranne, respektíve musí vychádzať z prísne podloženého, racionálneho základu. Myslím si však, že osvietenský projekt zlyhal. Takáto nestrannosť je nemožná. Vždy myslíme v čase, v konkrétnom mieste, nastavení, v okolnostiach…

Ako katolíci máme určitú výhodu, nakoľko nám milosť, keďže lieči a povznáša ľudský intelekt, umožňuje hlbší pohľad na podstatu skutočnosti. A formuje v nás cnosti mysle aj srdca, ktoré vlastne uľahčujú intelektuálne skúmanie.

Vidíme to napríklad u svätého Tomáša Akvinského. Svätý Tomáš bol schopný skúmať argumenty svojich partnerov v diskusii s väčším pochopením alebo citlivosťou ako ktorýkoľvek z jeho súčasníkov. A dokonca vďaka hlbšiemu vhľadu do reality, bol schopný to robiť lepšie, ako oni sami.

Svätý Tomáš sa však súčasníkom javí príliš zložitý a vzdialený. Vy ste vstúpili k dominikánom práve vďaka nemu. Čím vás oslovil?

Myslím si, že každý kresťan má kontemplatívne povolanie. Všetci sme stvorení na Boží obraz (Imago Dei) a máme schopnosť otvoriť sa pre prijatie Boha. Máme myseľ, ktorou môžeme poznávať, a srdce, ktorým môžeme milovať – tým sa koniec koncov aj odlišujeme od zvierat. A tak súčasťou drámy ľudského života je snažiť sa formovať myseľ a srdce pre Boha. Pretože kontemplácia Boha je naším najvyšším cieľom, kvôli ktorému tu sme. Z nej vzniká každé konkrétne poslanie alebo povolanie. 

Dlho som nevedel, ako tieto ciele, modlitbu a štúdium, zladiť. O niektorých veciach som premýšľal a za niektoré veci som sa modlil, ale nechápal som, ako spolu súvisia. Až keď som sa stretol s konkrétnym svedectvom svätého Tomáša Akvinského, našiel som spôsob, ako  konkrétne poznať a milovať Pána. Veľmi ma to dojalo. Tomáš Akvinský má dar vidieť veci tak, ako sú, a vyjadrovať ich také, aké sú. Cez rozlišovanie a argumenty vie preniknúť k ich podstate. Keď som sa stretol s jeho svedectvom, chcel som robiť to isté. 

V prvom ročníku vysokej školy som išiel na prednášku profesorky filozofie na St. Louis University Eleanor Stump, ktorá prednášala o povahe lásky podľa Tomáša Akvinského.  Láska podľa svätého Tomáša nie je záležitosť altruizmu alebo egoizmu. Nie je to o tom, že  ja chcem túto vec a ty chceš tiež túto vec. Takže ja sa musím vzdať tejto veci, aby si ju ty mohol mať. Nie, nie, to je ekonómia, to nie je láska. 

Pre svätého Tomáša je láska o spoločenstve v dobre. Je o ochotnom spojení s milovaným a o uznaní, že časť toho, čo chcete pre milovaného, ste vy sami. Pretože to je to, kvôli čomu tu sme. Nato je ľudské srdce stvorené. Keď som sa s tým stretol po prvýkrát, vyrazilo mi to dych. A potom som si prečítal malú knižku – život svätého Tomáša Akvinského s názvom Tiché svetlo od nemeckého autora Louisa de Wohla. A jeho svedectvo mi pripadalo veľmi inšpirujúce. Povedal som si, že sa chcem stať dominikánskym kňazom. Vtedy som mal 19 rokov a za sebou prvý ročník na univerzite.

Aby som mohol ísť k dominikánom, musel som ešte tri roky študovať. Študoval som teda matematiku a potom humanitný program s názvom humanitné vedy v katolíckej kultúre. Keď som dokončil štúdium, navštívil som dominikánske komunity vo svojom okolí a v lete po ukončení štúdia som vstúpil do noviciátu.

Kým koncom 19. storočia zažívala teológia svätého Tomáša renesanciu, už od prvej polovice 20. storočia je cítiť odklon od tomizmu smerom k biblicko-kritickej metóde a k tzv. nouvelle théologie. Ako hodnotíte tento trend? Bude Tomáš Akvinský opäť relevantný na katolíckych univerzitách a v seminároch?

Myslím, že áno. A dôvod spočíva v tom, že sv. Tomáš ponúka orientáciu k múdrosti. Dnes zažívame krízu, dezintegráciu poznania. Ľudia sa učia mnoho faktov o tej či onej veci, ale nevedia, ako tieto fakty navzájom súvisia. Chýba im zmysel pre celok. A v dôsledku toho nevedia existovať v realite spôsobom, ktorý plodí radosť, pokoj, milosrdenstvo a smeruje k spáse.

Jedným z dôvodov je aj smerovanie teologickej formácie v polovici 20. storočia. Niektoré aspekty nových hnutí ako reseourcement  alebo aggiornamento s ich apelom na prijatie nového kritického pohľadu na modernitu sú chvályhodné, ale iné aspekty týchto nových teologických prúdov sú chybné. Nemožno sa len tak vrátiť k prameňom a preskočiť tradíciu, pretože tradícia ako spôsob prijímania a sprostredkovania týchto prameňov nám pomáha pochopiť ich zmysel.

Čo sa týka aggiornamenta, je potrebné mať jasnú víziu budúcnosti. Inak budete vždy pod vplyvom ideológie. Nemá zmysel len tak otvoriť brány doširoka modernite, pretože modernita nevytvára súlad s Cirkvou. Modernita vždy takpovediac Cirkev zhltne, požuje a vypľuje, pretože je revolučná. A revolucionári vždy požierajú svoje deti.

V jadre týchto dvoch nových hnutí je akási strata zmyslu pre to, čím sme. A svätý Tomáš bol vždy považovaný, už od 13. storočia, za pevný breh a bezpečného sprievodcu, nakoľko nám ponúka spôsob, ako sa priblížiť k tradícii spôsobom, ktorý je jej verný a zároveň, ktorý je k nej kritický, ale takpovediac komunikatívnym spôsobom. Pomáha nám situovať sa v rámci tradície, aby sme ju mohli prijať a potom odovzdať ďalej.

A čo sa týka budúcnosti, tomizmus je schopný prísť s jasnou víziou, pretože nás uvádza do živého kontaktu s realitou. Keď máte živý kontakt s realitou, ste schopní z nej urobiť niečo ešte pravdivejšie, lepšie a krajšie. Pretože vychádzate z toho, čo je, a nie z toho, čo by mohlo byť. Takže ste zakorenení, stojíte oboma nohami na zemi.

Pre tých, ktorí nemajú skúsenosť s textami od Tomáša Akvinského, čím je najlepšie začať?

Dobrým začiatkom sú jeho kázne o Vyznaní viery, k modlitbe Otče náš, Zdravas Mária a k desiatim prikázaniam. Potom niektoré jeho kratšie rozpravy, ako napr. Kompendium teológie. No a Suma teologická. Je určená ako učebnica pre začiatočníkov, ktorí však už mali formáciu v slobodných umeniach. Je pritom prekvapivo prístupná. Takže by som povedal, že netreba príliš otáľať.

Ktorých svätých okrem svätého Tomáša považujete za zvlášť relevantných pre dnešok?

V rámci katolíckej intelektuálnej tradície 20. storočia je to Edita Steinová. V súčasnosti veľa počúvame o ženských príbehoch emancipácie. Edita Steinová trpela aj preto, že bola žena. Bola jednou z najbrilantnejších študentiek Edmunda Husserla, ale nikdy nedosiahla profesúru, pretože si ju radšej ponechal ako asistentku.

Neskôr prijala a praktizovala vieru. Vstúpila do tajomnej atmosféry karmelitánskeho kláštora a nakoniec obetovala svoj život v solidarite s ľuďmi, so Židmi aj kresťanmi.

Keď prechádzala okolo svojho rodného mesta vo vlaku, ktorý ju viezol na smrť, jeden z ľudí na nástupišti sa jej spýtal, kam ide. Ona povedala: „Idem na východ.“ Na východ, odkiaľ vychádza slnko, odkiaľ sa vráti Pán, tam, kde leží rajská záhrada, nebeský Jeruzalem…

Posledné publikované dielo, ktoré napísala, bola Veda kríža. Bola ženou, ktorá hlboko pochopila prežité utrpenie a urobila z neho niečo krásne, vďaka tomu, že sa zasnúbila s utrpením nášho Pána Ježiša Krista.

Takisto veľmi sympatizovala so svätým Tomášom Akvinským, hoci v niektorých bodoch sa s ním aj rozchádzala. V každom prípade si myslím, že v súčasnom prostredí, ktoré sa zameriava na emancipáciu a rovnosť žien a ktoré sa stále tak trochu borí s tým, ako má prijať tradíciu a ako ju má interpretovať, je práve ona veľmi inšpiratívna.

S tradíciou súvisí aj liturgia. Liturgia vlastne prenáša vieru na ďalšie generácie. Vy ako dominikáni máte vlastný, starobylý dominikánsky rítus. Ako sa pozeráte na napätie medzi starou a novou formou liturgie? V čom spočíva rozmer tradície v liturgii?

Myslím si, že liturgia je najdôležitejším miestom v celom stvorení. Nakoľko je miestom stretnutia neba a zeme, miestom, kde sa sústreďujú a zostrujú naše životy. Naše životy majú zmysel len do tej miery, do akej sú prijímané, a práve na tomto mieste prijímame podstatu našich životov. Prijímame svoju nebeskú výživu. Okolo oltárnej obety organizujeme celý náš rodinný, spoločenský, cirkevný život. Preto je také náročné prijať, keď sa niečo v omši zmení. Omša je zásadná pre našu identitu. Pre kňazov sú zmeny v liturgii veľmi znepokojujúce, traumatizujúce. Mnohí ľudia počas pandémie trpeli. Bolo to veľmi ťažké.

A pokiaľ ide o starú a novú formu omše… Máme omšu, ktorá sa slávila po mnoho storočí v živote Cirkvi, hoci s určitými drobnými vylepšeniami v priebehu vekov. Zdá sa mi, že súčasná prax omše sa výrazne líši od tejto starej formy. Vzhľadom na vyjadrenia obsiahnuté v konštitúcii Sacrosanctum concilium si nie som istý, či Druhý vatikánsky koncil zamýšľal, aby prišlo až k takej výraznej zmene. V jednotlivých miestnych cirkvách sa tento dokument interpretuje dosť rozličným spôsobom. To spôsobuje, že do nášho liturgického života a v dôsledku toho aj do nášho života v širšom zmysle sa vnáša istý druh narušenia alebo diskontinuity.

Kedykoľvek narušíme tradíciu, vždy tu bude riziko, že sme to všetko vymysleli my sami. Ale ak sme to všetko sami vymysleli, aký to má potom ešte zmysel? Ak je to všetko len ľudská konštrukcia, tak kto koho zachraňuje? Odkiaľ prichádza naša pomoc, ak neprichádza zhora?

V súčasnej situácii je veľmi dôležité chápať liturgickú tradíciu ako skutočnú vec, ktorá nie je vymyslená, nie je len výsledkom ideologického posunu. A to znamená skutočné obnovenie liturgie cirkvi v cirkevnej tradícii. Dá sa to urobiť s oboma obradmi, so starým aj novým rítom.

Myslím si, že dominikánsky obrad je krásnym miestom, v ktorom sa toto už deje, pretože je akoby v strede medzi oboma rítmi, vyzerá skoro ako tridentský, ale vyznačuje sa určitou jednoduchosťou, čo je jedna z vecí, ktorú sa nový rítus snaží dosiahnuť. Niektoré aspekty dominikánskeho obradu sú trochu kratšie a menej ozdobné. Úvodná procesia je kratšia, je tu menej pokľaknutí, menej znakov kríža a tak podobne. Je to proste jednoduchá omša. A myslím si, že Boží ľud často chce, najmä vo všedné dni, jednoduchú omšu, veľa ľudí prichádza na omšu s očakávaním, že chcem iba Boha, dajte mi Boha. Myslím si, že pre kňaza to znamená, aby tak trochu ustúpil z cesty. A jedna z vecí, ktoré nahrávajú starej forme, je, že pre kňaza je tu jednoduchšie ustúpiť z cesty. Zatiaľ čo pri novej forme je podľa mňa na kňazov vyvíjaný akýsi tlak, aby stáli v ceste. Takže si myslím, že plodná výmena alebo dialóg medzi starou a novou formou nám kňazom môže pomôcť, aby sme ustúpili z cesty, aby sme znovu našli zmysel pre liturgickú triezvosť a jednoduchosť, ale v konečnom dôsledku aby sme Boží ľud živili Bohom.

S tradíciou dominikánskej rehole súvisí aj modlitba ruženca. V čom spočíva sila a krása tejto modlitby? 

Myslím si, že v konečnom dôsledku je to akési zhrnutie kresťanského života, pretože dráma kresťanského života vychádza z tajomstiev nášho Pána Ježiša Krista vo vtelenom živote.  Keďže tajomstvá sú pre nás modelom, ako žiť život viery, je dôležité, aby sme sa nimi nechali formovať,  aby sme  ich zvnútorňovali, opakovali, kontemplovali. A ruženec nám v tom pomáha, pretože stojíme po boku Panny Márie, ktorá ich všetky nosí vo svojom srdci. Uvažovanie o vtelenom živote jej Syna teda vnáša do našich životov milosť, ktorú nám on vyslúžil. Milosrdenstvo, ktoré stále vylieva. 

V tretej časti rozhovoru sa dočítate:

V čom spočíva dôležitosť umenia?
Prečo Tolstoj vyhráva nad Dostojevským?
Aké romány treba čítať?
Aké filmy ovplyvnili O. Pina?
Prečo má byť architektúra krásna?
Prečo sa kresťania nemusia snažiť byť cool?
Ako žiť kresťanský život v univerzitnom internáte i v rodine?