Politikov máme viac ako kedykoľvek v histórii, ale nemáme štátnikov. Či už zostávame v hraniciach našej mladej republiky alebo sa pozrieme cez ne, je ťažké uniknúť pocitu, že významných politikov vieme zaradiť do štyroch nelichotivých kategórií. Dve kategórie vieme načrtnúť na postoji k mocenskému rozmeru politiky: majster reálpolitiky bez chrbtovej kosti s brilantným zmyslom pre získavanie moci; oproti tomu charakterný „disident“, ktorého osobné kvality a princípy vrhajú tieň na skorumpovaných oportunistov, ktorý je však nimi pre svoju mocenskú nešikovnosť buď zneužitý alebo podrazený.
Druhú dichotómiu môžeme vidieť na schopnosti predstaviť víziu: na jednej strane máme ideológov, ktorých vôľa vykonštruovať a uskutočniť vytúženú spoločenskú zmenu nie je miernená skutočnou múdrosťou; na druhej strane politikov neschopných sformulovať akúkoľvek víziu pre slobodnú a spravodlivú spoločnosť.
Daniel Mahoney vo svojej čerstvej knihe ukazuje, ako sa šesť výnimočných mužov vymanilo z tejto matrice. Príbehy a postoje, ktorými Edmund Burke, Alexis de Tocqueville, Abraham Lincoln, Charles De Gaulle, Winston Churchill a Václav Havel formovali históriu, však nie sú len jednotlivými inšpiratívnymi príbehmi. Sú liekom na paradigmy, ktoré ochromujú súčasný politický život.
Cintorín politických heréz
Mahoneyho kniha je pôsobivou reakciou na súčasné politické zúfalstvo. Ak nám chýbajú politické vzory, ktoré by dokázali zjednotiť neotrasiteľný charakter, politickú zručnosť a schopnosť formulovať víziu spoločného dobra, musíme sa obzrieť do minulosti. Nie preto, aby sme si vyrábali sväté obrázky alebo prepadali pocitu, že v minulosti bolo lepšie. Ale preto, že veľká civilizácia, ktorej sme súčasťou, počas svojej dlhej existencie dala vyrásť mnohým ľuďom, ktorí môžu v rôznych aspektoch slúžiť ako štandard pre naše nároky na nás samých a na naše elity.
Projekt takéhoto typu si vyžaduje stanovenie základnej paradigmy, ktorá určí výber a hodnotenie osobností. Mahoney sa vracia do antiky, najmä k Cicerovi, ktorý videl zavŕšenie cnostného života v magnanimitas, ktorú v slovenčine prekladáme ako veľkodušnosť, no v tomto význame je skôr šľachetnou ambíciou (s. 6 – 7). Je to túžba žiť veľký život a nezatvárať cnosti vo svojej komôrke, ale „postaviť ich na svietnik“ a nechať ich naplno sa prejaviť v službe spoločnému dobru. Nie je to teda, ako by povedal Chesterton, zdivočená cnosť odtrhnutá od ostatných, ale cnosť usmerňovaná ostatnými cnosťami, najmä rozumnosťou, odvahou a miernosťou.
Takéto chápanie je v priamom protiklade s niektorými predpokladmi, ktoré deformujú naše chápanie politiky. V prvom rade je veľkodušný štátnik popretím toho, čo Mahoney nazýva „falošným realizmom“. Je to redukcia politiky, vrátane politických ideí a kvalít, na mocenský zápas. Pozorovať to môžeme na akomsi ľudovom cynizme („všetkým ide aj tak len o moc/peniaze“) aj na postmodernej redukcii („každá spoločenská interakcia, od politických ideí až po dennodennú komunikáciu, je v konečnom dôsledku len mocenským nástrojom“). Ale takýto redukcionizmus nám znemožňuje odlíšiť veľkodušných štátnikov od ideologických tyranov, ale aj od bežných politikov a úradníkov, ktorí sú oddaní spoločnému dobru, ale nemajú vyššie ambície (s. 119). Niežeby mocenský zápas nebol súčasťou politiky – poprieť to by bolo naivné. Ale redukovať všetky ľudské motivácie na túžbu po moci je vo väčšine prípadov skrátka zlým popisom reality a takmer vždy deštruktívnym sebanaplňujúcim proroctvom.
Paradigma cnostnej veľkodušnosti je tiež zvýraznením slobodnej vôle a významu ľudského konania. Nie je možné interpretovať realitu len ako dôsledok veľkých historických príčin, či už materiálnych alebo ideologických. Na osobnosti veľkého človeka sa rozbíja akýkoľvek determinizmus, no nastavuje limit aj jeho mäkkej podobe – sociálnym vedám, ktoré zdôrazňujú inštitucionálne a systémové faktory, no niekedy zabúdajú na to, že popisujú iba časť reality.
Veľký štátnik má tiež potenciál dráždiť naše nízke demokratické intuície. Veľkosť štátnika zdôrazňuje, že aj keď sme si na istej morálnej úrovni rovní, vo veľmi podstatnom význame je toto rovnostárstvo skôr ilúziou a priemerní ľudia často radšej stiahnu veľkého človeka dole, ako by sa mali konfrontovať s jeho vysokými ašpiráciami. Tendencia ľudí voliť si politikov, ktorí sú „ako my“ (vulgárni, pôžitkárski, oportunistickí…) je tak symptómom vojny proti snahe o cnosť a veľkosť charakteru.
Nakoniec falošný realizmus paradoxným spôsobom dopĺňa falošný idealizmus. Ten je charakteristický extrémnym zdôrazňovaním ľudskej vôle, pre ktorú neexistujú žiadne racionálne a nadprirodzené limity. Veľký štátnik odoláva zvodu zbúrať všetky hrádze, ktoré udržujú ľudskú vôľu v jej správnych medziach. Nepodlieha tak ideologickej tendencii vysnívať si utópiu a ohýbať ľudskú prirodzenosť tak, aby vznikol „nový človek“ vhodný do utopického sveta. Nemusíme však chápať slovo utópia ako niečo nedosiahnuteľné; možno ideologické zbožňovanie vôle, toho moderného ja, môže viesť k skutočnej a radikálnej zmene spoločnosti. No bola by to spoločnosť nezlučiteľná so slobodou a ľudskou dôstojnosťou (s. 35). Je to práve antiideologickosť Mahoneyho štátnikov, ktorá dáva celej knihe istú jednotu.
Ideológia, princípy a náboženstvo
Mahoney ide nad rámec klasických výkladov o vybraných osobnostiach a otvára aj ich menej známe spisy, často autobiografické, aby sa vyhol redukcii veľkých mysliteľov na ich najznámejšie pasáže. Pre mnohých bude jeho kniha napríklad prvou príležitosťou pre spoznanie myslenia Charlesa De Gaulla. Práve autobiografické pramene pomáhajú ilustrovať, že veľkosť bola pre týchto mužov cieľavedomou snahou, ktorú usmerňovalo náboženstvo, morálka, tradície a kultúra. Namiesto jednotlivých príbehov však ďalej priblížim témy, ktoré sú v Mahoneyho knihe prominentné a ktoré týchto štátnikov prepájajú aj napriek široko rozkročenému časovému obdobiu. Ide predovšetkým o odpor voči ideologickému mysleniu, jednotu princípov a rozumnosti a relatívne komplikovaný vzťah k náboženstvu.
Negatívny postoj k ideológii je zrejme tou najevidentnejšou črtou, ktorú možno čítať naprieč knihou, a je bezpochyby Mahoneyho zámerom ukázať, aké kvality sú nutné pre identifikovanie a vzdorovanie ideologickým tendenciám. Vlastne sa zdá, že zahrnutie Havla medzi ostatné osobnosti v knihe je ospravedlnené najmä jeho intelektuálnym odmietnutím ideológie.
Mahoney napríklad jasne ukazuje, že Burke nebol relativistom, pre ktorého by tradícia bola nadovšetko. No v Burkeovom negatívnom hodnotení Veľkej francúzskej revolúcie je vyjadrené odsúdenie radikálnych politických projektov, produktov zdivočenej ľudskej vôle, ktoré strhávajú základné piliere spoločnosti (s. 58). Revolucionári sa dokážu zbaviť monarchie, ale nedokážu zabezpečiť slobodu a spoločenský poriadok nahrádzajú teoretickou dogmou, ktorú sledujú s náboženským zápalom a symbolizmom (s. 47). S Burkeom by sme mohli povedať, že sa možno vieme zbaviť cirkvi, ale nevieme sa zbaviť náboženstva. (Pseudo)náboženské symboly a gestá sú súčasťou politického radikalizmu od francúzskych jakobínov až po dnešný ľavicový a pravicový extrémizmus.
Tocqueville ako aktívny politik a nielen ako mysliteľ tiež bojoval proti excesom labilnej francúzskej spoločnosti, ktoré boli ako kyvadlo medzi utláčajúcim monarchistickým reakcionárstvom a revolučnou svojvôľou. Podobne ako Burke nedôveroval „literárnemu duchu v politike“, ktorý povzbudzoval nezodpovednú revolučnú opojenosť a jej teatrálne a eschatologické vyjadrenia v prospech vágnej „emancipácie“ (s. 93 – 94).
Prenikavosť, s akou Churchill a De Gaulle identifikovali už v zárodkoch revolučné besnenie v Sovietskom zväze a v nacistickom Nemecku, je známa. Pozorný pohľad späť však prezrádza, že nebola samozrejmá a ťažko by sme ju v takom predstihu hľadali inde ako u ľudí, ktorí svoj život cieľavedome formulovali ako život pozorného rozlišovania, veľkosti a služby. Nakoniec, Havlova disidentská tvorba živo zhŕňa všetky tieto skúsenosti: ideológia stojí na lži, je násilím na ľudskej prirodzenosti. Život v pravde je preto Achilovou pätou ideologického režimu (s. 204).
Schopnosť rozpoznať ideologické tendencie je nemysliteľná bez jednoty pevných princípov a politickej rozumnosti, ktorá dokáže vyhodnotiť kontext, situáciu a využiť správne prostriedky. Mahoneyho štátnici mali „odvahu vidieť“ veci tak, ako sú (s. 143), čo opäť odkazuje na jednotu cností, ktorá korunuje veľkého štátnika. Mať schopnosť posúdiť stav vecí môže v náročných situáciách závisieť od odvahy prijať desivú pravdu. A nutná je odvaha nie len poznať, ale aj konať. „Nehodné váhanie“, ako to pomenoval Burke, zoči-voči vážnej nespravodlivosti alebo hrozbe, je odsúdeniahodnou slabosťou (s. 56).
Všetci traja, ktorých sa to týkalo, teda Burke, Tocqueville a najmä Lincoln jasne videli otrokárstvo ako do neba volajúcu nespravodlivosť v na tú dobu relatívne slobodných spoločnostiach. Lincoln nazval takúto spoločnosť biblicky „rozdeleným domom“, ktorý nemôže obstáť napoly slobodný a napoly otrocký (s. 123). A predsa musela byť táto principiálna opozícia voči otrokárstvu usmerňovaná rozumnosťou zoči-voči abolicionistom, ktorí boli pre zrušenie otroctva ochotní odhodiť ústavu a demokratické pravidlá ako „diablovu robotu“, a oslabovali tak spoločný morálny základ bez zmyslu pre politickú zodpovednosť (s. 113). Ako ambícia, tak aj neochvejné princípy musia existovať v širšom systéme osobných kvalít, ak majú priniesť slovami Tocquevilla „umiernenú, usmerňovanú slobodu vycvičenú vierou, morálkou a zákonmi“ (s. 93) alebo slovami Burkea „mužnú, morálnu, usmernenú slobodu“ (s. 43).
Práve náboženstvo hrá zásadnú rolu v myslení aj politickej praxi snáď každého z týchto mužov, aj keď ich osobný náboženský život bol prinajmenšom rozmanitý. De Gaulle by možno ako jediný zniesol označenie klasického praktizujúceho. Počas vojny ako vodca zahraničného odboja v Londýne chodil každý deň na omšu a vo viere nachádzal útechu a posilu tvárou v tvár utrpeniu jeho dcéry, ktorá sa narodila s Downovým syndrómom (s. 189 – 190). Aj keď sa môže zdať, že Burke považoval náboženstvo iba za tradičné lepidlo spoločnosti, Mahoney túto tézu odmieta a označuje ho za presvedčeného kresťana (s. 49). Tocqueville ako mladý stratil vieru v tradičnom zmysle slova, ale postupne ju znova objavoval vo forme prozreteľnosti a sčasti na naliehanie jeho manželky, horlivej anglickej konvertitky z anglikanizmu na katolicizmus, sa pred smrťou vyspovedal (s. 89 – 90).
Lincoln tiež prešiel vývojom od filozofického fatalizmu a voľnomyšlienkárstva k zdôrazňovaniu Božej vôle a prozreteľnosti, bez viery v tradičnom zmysle slova, ale výrazne formovaný kresťanským chápaním lásky a odpustenia, bez ktorého nie je možné jeho životné dielo pochopiť ani správne interpretovať (s. 126 – 130). Churchill sa tiež pohyboval na hrane medzi ateizmom a vierou; nikdy však nedokázal kresťanstvo odmietnuť a nikdy nepochyboval o morálnych štandardoch zakotvených v transcendentne (s. 166 – 168). A Havel bol podľa Mahoneyho skôr človekom spirituálno-filozofickým ako náboženským, napriek jeho rešpektu k náboženstvu (s. 202 – 203). No snáď s výnimkou posledného menovaného, títo štátnici explicitne považovali náboženstvo a kresťanstvo za nevyhnutný prvok slobodnej spoločnosti: chránilo ju pred fanatizmom, svojvôľou a zástupom pseudonáboženských ideológií, ktoré boli pripravené prevziať duchovné a civilizačné vákuum. Je to náboženstvo, píše Tocqueville v Demokracii v Amerike, ktoré umožňuje fungovanie slobodnej spoločnosti, pretože usmerňuje konanie ľudí tam, kde zákon všetko dovoľuje.
Znovuobjaviť veľkosť
Mahoney priniesol vzácnu syntézu primárnych a sekundárnych prameňov, ktorá pôsobivo vykresľuje jeho hlavný apel: vytiahnuť demokratickú politiku z bahna priemernosti a vrátiť bežným ľuďom aj elitám správne chápanie štátnictva a cnostnej ambície. Na niektorých miestach by sa čitateľovi možno žiadal historickejší exkurz do toho, ako sa mix princípov a rozumnosti prejavoval v každodennej politike, nie len vo veľkých civilizačných zápasoch. Je to cena za zvýraznenie týchto politikov ako intelektuálov. To však zároveň poukazuje na aspekt, ktorý kniha zdôrazňuje a ktorý predstavuje výzvu pre súčasné elity: ukazuje veľkých politikov, ktorí boli zároveň mysliteľmi s obdivuhodnou schopnosťou vyjadriť víziu pre spoločné dobro, nie len písať knihy vhodné ako marketingový nástroj do predvolebnej kampane.
Zdá sa, že naša civilizácia prišla o spôsoby formovania elít, ktoré by boli pevného charakteru, šľachetnej ambície a intelektuálnej sily. Buď obnovíme tieto spôsoby, alebo ostaneme napospas alternatívam na škále od ideologických revolucionárov po vulgárnych reakcionárov. Najprv sa však musíme popasovať s tým, či vieme integrovať veľkodušnú a šľachetnú ambíciu do našich rovnostárskych demokratických tendencií a do kresťanského opovrhovania ctižiadostivosťou.
Titulná fotografia: Wikimedia Commons