Slovenský básnik Karol Strmeň (1921 Palárikovo – 1994 Cleveland) je osobnosťou s natoľko širokým záberom tvorby, že mu stále nebola venovaná dostatočná pozornosť. Pri čítaní jeho bohatého pôvodného a prekladateľského diela a biografie mi okrem iného výraznejšie utkveli v pamäti dva aspekty. Motív práce chápanej ako životné poslanie a poézia ako priestor mystického zážitku – miesta, kde Strmeň od ranej mladosti stretáva Boha. Zdalo by sa, že práca a mystika sú dva vzdialené pojmy. Veď práca je v dnešnom hektickom svete zameranom na výkon prítomná tak veľmi, akoby človeka viac než bytie samotné charakterizovala práve iba práca a jej úspešnosť.

Naopak, mystika sťaby do súčasnosti nepatrila – a ak áno, tak nie mystika kresťanská, keď sa viac než na živé stretnutie s Bohom kladie dôraz na spoločenské otázky. Pracovitý Strmeň označujúci často sám seba za nehodného služobníka („famulus indignus“) bol činorodý natoľko, že literatúra sa stala miestom jeho duchovnej skúsenosti. Okrem chvál a vyznaní v jeho básňach čítame o zápase s anjelom, Bohu kladie otázky, varuje ho pred vlastnou nedokonalosťou, básnicky na neho „striehne, kde sa križujú dva lúče“, a dokonca sa s ním dobromyseľne „prekára“. Napokon napriek dramatickému osudu sa v Strmeňovej poézii vyskytuje často motív zelenej farby – akoby presvitajúcej nádeje.

I. Mystérium práce

„A vykúpenie znamená mi práca“

Bolo to kedysi v období mojich štúdií v Prahe, keď som sa prvýkrát stretla s dielom Karola Strmeňa. Autobus sa vtedy spúšťal kľukatou cestou po zráze k Jenerálke, kam zasahuje okraj Šáreckého údolia a občas vybiehajú stáda divých svíň. Mala som na kolenách zbierku Strmeňovej ranej tvorby, čítala som verše: Môj prvý žiaľ sa bezo stopy stráca / a vykúpenie znamená mi práca, / má pevný cieľ a nevídala zrád: / som perlu hádzal, padla kocka hracia / a, chvála Bohu, nevidel som pád… a žasla som. Prebleskovali tiene z údolia a obal tej objemnej knihy pripomínajúci koženku. Potom som žas­la ešte niekoľkokrát: nad ďalšími básňami venovanými nastávajúcej manželke Oľge v uliciach povojnového Ríma, nad subtílnymi básňami ovplyvnenými ďalekovýchodnou poéziou a ešte viac nad prekladovou tvorbou, napríklad čínskeho básnika Li Poa: Štvrť severná a za ňou hory siné, / východná brána: rieka zbelela. / Lúčime sa a spred očú nám pláva / jediný jeden lístok kyseľa. // V srdci mi budeš ako súmrak pestrý, / jak chmára, čo sa cezeň plavila. / Zďaleka kývaš, ešte raz ťa vidím: / vzpína sa, erdží moja kobyla. Tú kobylu som potom videla pred sebou takmer doslova a zostala mi v pamäti dodnes.

Osobnosť Karola Strmeňa by sa dala charakterizovať z rozličných aspektov, o čo sa snažil literárny vedec Matúš Marcinčin v monografii Karol Strmeň – krištáľ na opustenom ostrove, vydanej vo vydavateľstve Post Scriptum v roku 2022. Okrem charakteristiky tvorby básnika, ktorému prirástol prívlastok emigranta natoľko, že ho takmer vytesnil z plnohodnotného zaradenia do dejín slovenskej literatúry, ponúka monografia pohľad na život nesmierne usilovného autora presvedčeného o  sile poézie, ktorý sa v americkej emigrácii z chudobných životných pomerov redaktora v podnájme v jednej izbe spolu s rodinou vypracuje postupne na univerzitného profesora v Clevelande, kde zakladá katedru taliančiny, a dostáva francúzske štátne vyznamenanie. Kniha okrem iného dokladuje aj zaujímavú korešpondenciu s Rudolfom Dilongom, emigrantom v Argentíne, z ktorej vyplýva, ako bol Dilong od Strmeňových názorov priam závislý, ako si vážil jeho mienku a považoval ho za lepšieho básnika, než bol on sám. Strmeň bol presvedčený o zmysle literárnej práce aj napriek nepriazni, keď si boli v emigrácii spolu s Mikulášom Šprincom často jedinými čitateľmi.

Karola Strmeňa už v ranej mladosti považovali za jeden z najväčších literárnych talentov. Spisovateľ Mikuláš Gacek si o študentovi Strmeňovi zapísal: „Vie francúzsky, taliansky, anglicky, maďarsky, nemecky. (…) Našu i svetovú literatúru pozná natoľko, že čo sám stvorí, to bude nové, nikdy u nás nebývalé. Zdá sa chladným racionalistom a si prekvapený, koľko srdca je v jeho veršoch zo stránky formálnej dokonalých. Čo nám zo Strmeňa ešte vyrastie, ak nám ho Boh zachová? (…) Z bledej, chudorľavej tváre svietia len belasé oči, vždy trochu posmešné a podozrievajúce.“ O nebývalej pracovitosti autora svedčí aj fakt, že keď počas evakuácie vysielača pred postupujúcou Červenou armádou v roku 1945 zasiahol jeho vlak neďaleko od Plzne nočný letecký útok, mladý básnik si ešte aj tam niesol svoju prácu – preklad Danteho Pekla a vlastnú tvorbu, ktoré vtedy nenávratne zhoreli. Strmeň utrpel zlomeninu nohy a stratené básne sa mu už nepodarilo zopakovať. Ako neskôr skonštatoval: „Ten tón som už nikdy viac neuhádol.“ V takomto stave ušli s Mikulášom Šprincom cez vybombardované Bavorsko (v Šprincových zápiskoch krajina hladu) a Rakúsko cez Alpy do Talianska. Cestou ich okradli aj o to posledné; na hraniciach Vatikánu sa im len vďaka znalosti latinčiny podarilo dokázať, že nie sú sovietski špióni, keďže sa tam objavili bez dokladov a kňaz Mikuláš Šprinc dokonca aj bez kňazského odevu. Neskôr s manželkou Oľgou (rodenou Sidorovou) emigrovali do USA v dobových okolnostiach ako osoby bez štátnej príslušnosti.