Verbum
Foto: RKC Važec

Spievajme spoločne, spievajme viac | Recenzia

[Poznámka redakcie: Text vyšiel v decembrovom tlačenom Verbume, číslo 2 / 2021.]

Písať o poézii je tak trochu ako písať o hudbe. Obe sú pre človeka najmä zážitkom a stretnutím, ktoré nie je ľahké sprostredkovať – ak je to vôbec možné. Ak sa autor podujme na poctivé profesionálne naštudovanie, výsledkom je akademicky hutný a prínosný text, ktorý však vzbudí diskusiu prevažne v kabinetoch.

Na druhej strane, ak sa téma príliš spopularizuje, hrozí, že sa vynechajú dôležité informácie a vznikne elaborát síce pekný, ale plytký. Nejeden akademik má možno až priveľký rešpekt pred týmto populárnym spracovaním, pretože má prirodzenú potrebu vysvetľovať veci do hĺbky a náležite poučiť čitateľa.

Asi málokto sa môže o Jankovi Silanovi vyjadrovať tak sebavedome, do hĺbky a s porozumením, ako Edita Príhodová, ktorá sa katolíckej moderne a Jankovi Silanovi venuje dlhodobo, čoho dôkazom sú jej akademické výstupy. Celá jej práca, ktorú chvália renomovaní akademici, je mimoriadne cenná a treba jej za to dať uznanie.

Autorka pracovala takmer desať rokov na syntetickej monografii o diele a živote Janka Silana. Ako sama uvádza na stránkach Literárneho centra, „korpus textu rástol pomaly, pretože okrem diela básnika som sa oboznámila s ohlasmi na jeho tvorbu zo 40., 60., 90. rokov až do súčasnosti.“

Literárnu vedu však teraz musím nechať bokom, pretože na to nie som povolaný. Tento text nie je a nemôže byť literárnou vedou ani odbornou kritickou reflexiou. Dovolím si však osvetliť jeden ďalší dôvod, pre ktorý si knihu treba prečítať, pre ktorý je mimoriadne cenná a, tiež, vďaka ktorému by toto dielo malo dostať širší spoločenský priestor.

Už dlhšie si uvedomujem – a aj to každodenne pozorujem – aké slabé a deravé sú vedomosti nás kresťanov na Slovensku o vlastnej histórii, kultúre a jej dejateľoch.

Keď premýšľam o texte Edity Príhodovej, neviem sa ubrániť podvedomému a možno i trochu trúfalému porovnávaniu s inou slovenskou autorkou. V mojej mysli akoby vedľa seba stáli akademička Príhodová a rozprávačka Fulmeková. Prvá z nich nám predstavuje život a dielo Janka Silana, druhá už dávnejšie rekonštruovala osudy jeho kontroverznejšieho súčasníka Ruda Dilonga.

Toto na prvý pohľad drzé porovnanie má jednu pointu, kvôli ktorej som ochotný riskovať a ktorá vyplynie v závere.

Na dočítanie článku je potrebné zadať Váš e-mail.
Časopis Verbum tvoríme pre ľudí, ktorí majú záujem o kvalitné čitanie a diskusiu. Chceme budovať komunitu čitateľov, ktorí budú spolu s nami tvorcami kultúry a kultúrnosti. Vyplnením e-mailu získate prístup k textom a dozviete sa o našich novinkách ako prví.
Váš e-mail a ďalšie údaje nikdy neposkytneme ďalším stranám.
Odoslaním súhlasite s našimi GDPR a Obchodnými podmienkami.
Ján Tkáč

Kreatívny manažér časopisu Verbum a publicista. Študoval hudbu na Univerzite Komenského a na University of Cambridge. Je členom speváckeho súboru Vox cantoris pri Dóme svätého Martina v Bratislave. Filozofii sa venoval v Kolégiu Antona Neuwirtha a na letných kurzoch v Princetone (Witherspoon) a Michigane (Acton), či v Poľsku (Centrum Jána Pavla II.) Pôsobil v pápežskej nadácii ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi a dnes pracuje ako asistent poslankyne Európskeho parlamentu.

Ďalšie texty z rubriky