Úryvok z knihy Scotta Hahna v spolupráci s Emily Stimpsonovou Chapmanovou Hope to die (Nádej ukrytá v smrti)
…
No nemeckých a ruských obhajcov kremácie nemotivovali len protináboženské nálady. V oboch týchto krajinách išiel ruka v ruke s pohŕdaním Cirkvou aj obdiv k pokroku a k technike. „Popri aute, traktore a elektrifikácii – urobte priestor aj kremácii,“ hlásal jeden boľševický propagačný plagát.
V Anglicku a Spojených štátoch začali na základe hygienických dôvodov bojovať za kremáciu okrem ateistov a materialistov, ktorí spolu s boľševikmi a socialistami pohŕdali náboženskými tradíciami, aj lekári a hygienici. Niektorí sa obávali, že mŕtvoly znečistia vodné zdroje. Iní sa báli, že z mŕtvol sa uvoľňujú do vzduchu jedovaté plyny, ktoré škodia verejnému zdraviu.
Oni mŕtvych vnímali ako „odpadky“, smeti, biomedicínsky odpad, ktorý „tvoril akútny problém pre vojenských hygienikov v časoch vojny a dlhotrvajúci každodenný problém pre hygienikov v občianskej spoločnosti“ . Tvrdili, že v dôsledku vzrastu populácie musí štát vymyslieť účinnejší spôsob nakladania s týmto odpadom, ako je pochovávanie. Krematórium, ktoré vytvoril L. Brunetti v roku 1873, bolo prvým úspešným krokom týmto smerom.
Sir Henry Thompson, jeden z lekárov kráľovnej Viktórie, videl Brunettiho vynález na Viedenskej expozícii na vlastné oči. Po návrate domov okamžite založil Britskú kremačnú spoločnosť; tvorili ju vedci, lekári a odborníci na medicínu a aj ďalšie verejne známe postavy ako napríklad spisovateľ Anthony Trollope. Táto spoločnosť sponzorovala a zastrešovala experimenty, ktoré mali ešte viac zdokonaliť Brunettiho vynález. Jej osobnosti tiež stáli za kampaňou na rozšírenie kremácie. Tvrdili, že chcú len „ochrániť živých pred hnilobou“ .
V 20. storočí prispeli k popularite kremácie aj ekologické argumenty. Zástancovia kremácie začali tvrdiť, že na celej zemi už nie je dosť miesta na pochovávanie mŕtvych. Kremácia sa vraj stáva nutnosťou vo svete, v ktorom populácia naďalej exponenciálne rastie a kde sú mestá čoraz preľudnenejšie.
Ľudí odrádzali aj navyšujúce sa náklady, keďže pochovávanie postupne viac a viac draželo. Z kremácie sa stalo úsporné a praktické riešenie pre rodiny, ktoré nechceli minúť päť až desať tisícov dolárov na pohreb (priemerné náklady v Spojených štátoch amerických v roku 2016) a ďalšie tisíce na plôtik či obrubu okolo hrobu a pomník. Dnes kremácia stojí od osemsto do tritisíc dolárov, čo je – keď sa berú do úvahy len peniaze – výrazný rozdiel.
Počas 21. storočia sa k týmto všetkým dôvodom pridala ešte aj globalizácia. Hoci niektoré náboženstvá – zvlášť islam, ale aj ortodoxný judaizmus – kremáciu zakazujú, iné – vrátane hinduizmu a budhizmu – mŕtvych tradične spaľujú. Čím viac sa premiešavajú kultúry a náboženstvá, tým viac sa na Západe stáva kremácia normálnou vecou.
Bojovníci za človeka
No misky váh na stranu kremácie napokon neposunuli ani slobodomurári, ani veda či globalizácia. Bol to modernizmus a postmodernizmus, dva veľmi príbuzné pohľady na svet, ľudskú osobu a ľudské telo, ktoré začali na Západe prevládať v 19. a 20. storočí.
