Verbum
Foto: Ján Hraško / Pixabay

Prečo je slovenský katolicizmus na tom skvele

[Poznámka redakcie: Text vyšiel v jarnom tlačenom Verbume, číslo 1 / 2021.]

„Od mojich pätnástich rokov bola dogma základným princípom môjho náboženstva: iné náboženstvo nepoznám, iné náboženstvo si nedokážem ani predstaviť; náboženstvo, ak má byť čírym sentimentom, nie je pre mňa viac než snom a výsmechom.“

Svätý kardinál John Henry Newman, 1865

„Dogma vo vás žije nahlas.“

Senátorka Dianne Feinsteinová sudkyni Amy Coney Barrettovej, 2017

* * * 

Na Slovensku je mimoriadne populárne frflať na Katolícku cirkev. Pre neveriacich je nemoderná, spiatočnícka, pribrzdená. Aj nám veriacim sa zdá akási kostrbatá a stuhnutá. Koľkokrát si mladí na nejakej „kolégiovskej“ či „SLH-áckej“ akcii zafrflú, že Katolícka cirkev na Slovensku je akosi bez chuti.

Ja sám si radšej vypočujem nejakú tip-top kázeň kardinála Raniera Cantalamessu či prečítam knižku niektorého amerického biskupa alebo francúzskeho dominikána, než by som dúfal v podnetnosť nedeľnej kázne v ľubovoľnej priemernej slovenskej farnosti. Nehovorte, že to nepoznáte. Koľkokrát ste v debate vypustili vetu typu: „veď ja rozumiem, ani mňa tie pastierske listy / farské kázne / TV Lux / Rádio Lumen… nebavia“.

Pokiaľ ide o slovenskú Katolícku cirkev, východisková pozícia je „frfľošská“ a platí to bez ohľadu na to, či veríte, či radi filozofujete, či z ktorého kúta Slovenska pochádzate.

V tejto eseji by som sa rád pokúsil, nežne povedané, prevrátiť stôl a perspektívu. Moja téza znie nasledovne: slovenský katolicizmus je na tom skvele. Respektíve špecifickejšie: slovenský katolicizmus je na tom v jednom extrémne významnom, no u nás doma často prehliadanom aspekte, skvele. Respektíve ešte špecifickejšie: z komparatívnej a historickej perspektívy dnešný slovenský katolicizmus mimoriadne dobre plní azda tú najdôležitejšiu z úloh miestnych cirkví: odovzdávať poklad viery.

Americký dominikán Thomas Joseph White, uvažujúc nad výzvami Katolíckej cirkvi v súčasnom svete, píše nasledovne: „V Prvej knihe Samuelovej to, čo napokon Dávidovi zaručí víťazstvo nad Filištíncami, nie je Saulova armáda, ale jeho pevná dôvera v pravdu Boha Izraela. Jedinou skutočnou zbraňou, ktorou sme ako kresťania vyzbrojení, je pravda žitá v úprimnej láske: tá jediná má moc zachraňovať. Keď cirkev nielen káže, ale aj žije túto pravdu, univerzálnosť jej poslania žiari široko-ďaleko: jej nepriatelia nemajú v rukách nič poriadne, čím by ju mohli zastaviť, akokoľvek mocní sa nám môžu javiť.“ [1]

K tomuto výroku sa ešte v závere vrátim. Ak má však White pravdu, potom platí, že najsilnejšou aktuálnou stránkou slovenskej Katolíckej cirkvi a jej najväčším prísľubom nielen pre budúcnosť Slovenska, ale možno aj Európy, je fakt, že slovenský katolicizmus je v relatívne vysokej miere verný magistériu Katolíckej cirkvi, ktoré chápem ako kumulatívny, správny a záväzný výklad dobrej zvesti, ktorú priniesol sám Kristus.

Čo je pravda?

Keď si Pilát kládol pred približne 1990 rokmi otázku, čo je pravda, iste netušil, ako veľmi raz bude táto otázka rozdeľovať nasledovníkov muža, ktorého sa práve chystal dať zbičovať a popr

aviť, vo vzťahu k samotnému učeniu tohto muža, pre ktoré mal byť dotyčný práve bičovaný a popravený. Východiskom tejto eseje je pozorovanie, že dnes sme v Katolíckej cirkvi vo svete svedkami zvláštnej situácie, keď vlastne ani medzi tými, čo sa označujú za katolíkov, nepanuje zhoda v odpovedi na otázku, čo je vlastne obsahom Kristovho učenia, teda čo je obsahom Katolíckej pravdy, čo je obsahom pokladu viery.

Táto debata je v Katolíckej cirkvi živá minimálne od čias Druhého vatikánskeho koncilu, zvlášť však ožila v posledných rokoch počas pontifikátu pápeža Františka.

V prípade katolíkov relativizujúca otázka „čo je pravda“ nevyhnutne naráža na dva momenty, od ktorých sa žiaden sebaidentifikovaný katolík nebude celkom dištancovať: na jednej stranu je to odvekosť, dvetisícročná historicita cirkvi, na druhej strane je to istá ašpirácia na univerzálnosť či všadeplatnosť učení tejto dvetisícročnej cirkvi. V katolíckom kontexte tak otázku „čo je pravda“ nahrádza otázka „ako sa učenie cirkvi môže meniť, ak cirkev hlása večné pravdy“.

Triviálna odpoveď na túto otázku znie, že učenie Katolíckej cirkvi sa v čase vyvíja a deje sa to na tzv. ekumenických konciloch cirkvi. Komplikácie nastávajú, keď si začneme klásť otázku, čo presne myslíme pod „vývojom“. Jadro dnešných katolíckych sporov v otázke „čo je pravda“ sa odvíja práve od rozličných interpretácií „vývoja“ učenia cirkvi pri poslednom, 21. ekumenickom koncile, známom ako Druhý vatikánsky koncil.

Jadrom tejto eseje je pokúsiť sa predstaviť tri hlavné pohľady na otázku vývoja katolíckeho učenia, ako k nemu prišlo v Druhom vatikánskom koncile, ktoré sú dnes prítomné v Katolíckej cirkvi ako celku a ktoré v rôznej miere prevládajú v jednotlivých miestnych/národných katolíckych cirkvách. Pre účely tejto eseje ich budem nazývať tradicionalistický, progresivistický a konzervatívny.

Na úvod teda ponúkam niekoľko definícií v kontexte odpovedí na otázku „ako sa učenie cirkvi môže meniť, ak cirkev hlása večné pravdy“, špecificky v kontexte Druhého vatikánskeho koncilu. [2]

Na dočítanie článku je potrebné zadať Váš e-mail.
Časopis Verbum tvoríme pre ľudí, ktorí majú záujem o kvalitné čitanie a diskusiu. Chceme budovať komunitu čitateľov, ktorí budú spolu s nami tvorcami kultúry a kultúrnosti. Vyplnením e-mailu získate prístup k textom a dozviete sa o našich novinkách ako prví.
Váš e-mail a ďalšie údaje nikdy neposkytneme ďalším stranám.
Odoslaním súhlasite s našimi GDPR a Obchodnými podmienkami.
Samuel Trizuljak

Po štúdiách na Cambridgei, v Heidelbergu a v Oxforde dnes pokračuje v štúdiu dejín politického myslenia ako doktorand na Karlovej univerzite v Prahe. Pre KAN a SLH vedie kurzy z histórie a ako speechwriter pracuje pre ministra obrany Jaroslava Naďa.

Ďalšie texty z rubriky