Verbum
virgin-mary-g565fd4cc9_1280

Mariánska úcta a tragickosť slovenských dejín

Čo je podstatným znakom slovenskej identity, ktorý treba poznať, uchovať a rozvíjať?  Náboženstvo? Vzťah k národu? Alebo vzťah k miestu, slovenské hory, na ktoré sú Slováci takí hrdí? Alebo situovanie Slovenska ako mostu medzi Východom a Západom?  Na každom z uvedených návrhov nájdeme črtu, ktorá sa zapísala do identity Slovenska. Ale zdá sa mi, že ani jeden z nich nevystihuje Slovensko tak charakteristicky ako mariánska úcta. Práve v úcte k Sedembolestnej ako odpovede na tragickosť slovenského osudu sa nachádza referenčný bod slovenských dejín.  

Rozmer tragédie, ktorý dozaista nie je vlastný iba Slovensku, sa v našich dejinách neustále opakuje, a preto neprekvapí, že je zapísaný aj do psychológie slovenského človeka. My, Slováci, často trpíme pocitom istej menejcennosti a bezvýznamnosti v porovnaní s druhými národmi. Zároveň máme pocit, že tí druhí sú zodpovední za naše nešťastie a utrpenie. To iné, väčšie národy sú ozajstným subjektom dejín, my sme skôr iba pasívnym prijímateľom ich hier, na ktoré doplácame. Východisková črta slovenskej tragickosti teda spočíva v priamom opaku tragickosti antického hrdinu, ktorý sa púšťa do boja, aj napriek tušeniu smrti, t. z. že naša tragickosť vychádza zväčša z pasívneho znášania utrpenia. Mýtus tisícročného útlaku Slovenska v Uhorsku, nájazdy Tatárov, turecké nebezpečenstvo, národný útlak  v devätnástom storočí, Mníchovská dohoda, komunistická totalita: to všetko boli tragédie, za ktoré Slováci nemohli, v ktorých sa iba ocitli a museli nejako prežiť. Kým iné, väčšie národy zanikli, my sme stále tu, a v tom je najväčší zázrak. Slovenská krčma a slovenská rodina nech sú symbolické vyjadrenia tejto pasívnej znášanlivosti krutého osudu a akoby určitej rezignácie. Krčma, v ktorej sa veľa nadáva na zlý osud, ale málo koná preto, aby sa veci zlepšili. A slovenská rodina, ktorá všetko znesie (aj tú krčmu) a všetko prežije. 

V dejinách slovenskej identity však nachádzame aj historické okamihy vzopätia. Či už je to nábožensko-kultúrna misia Byzantíncov, sv. Cyrila a Metoda v deviatom storočí, alebo bitka pri Viedni v sedemnástom storočí, alebo snahy katolíckych a evanjelických kňazov o kultúrne a politické obrodenie a emancipáciu v devätnástom storočí, alebo dosiahnutie politickej samostatnosti v dvadsiatom storočí, alebo odpor voči Nemecku v Slovenskom národnom povstaní v roku 1944. Avšak, každé vzopätie charakterizoval pomerne rýchly, tragický koniec. Po smrti sv. Metoda boli jeho žiaci z Veľkej Moravy vyhnaní, oslobodenie od tureckého jarma znamenal koniec Trnavskej univerzity. Snahy národovcov, na čele s Ľudovítom Štúrom, o kultúrno-politickú autonómiu Slovenska boli v revolučnom roku 1848 zmarené. Slovenský štát, ktorý vznikol v roku 1939, skončil o šesť rokov, spolu s kapituláciou nacistického Nemecka a s biľagom za odsun viac ako 70 000 Židov. Slovenské národné povstanie bolo po pár týždňoch porazené, a pohľad naň rozdeľuje spoločnosť dodnes. A nakoniec, aj vznik súčasného štátu, v roku 1993, bol spojený s politickou garnitúrou, ktorá  okrem vulgarizácie politického života nezmyla zo seba ani vážne podozrenie, že bola zapletená do únosu syna vtedajšieho slovenského prezidenta. 

Slovenské politické osobnostné vzopätia celkom výstižne charakterizuje archetyp Jánošíka, zbojníckej legendy, ktorá sa vzoprela nespravodlivosti zbíjaním bohatých pánov, aby krátko nato skončila, visiac na šibenici. Slovensku chýbajú politické osobnosti, ktoré by dokázali svoj osud vybojovať do zdarného konca. Akoby všetky významné osobnosti slovenských dejín, ktoré sa nepoddali pasivite, postretol Jánošíkov osud. Štúr, napriek heroickému úsiliu, nepresadil kultúrnu ani politickú autonómiu Slovenska, a zomrel pomerne mladý na následky nešťastného postrelenia. Milan Rastislav Štefánik, ktorý asi najviac zo slovenských dejateľov bral osud do vlastných rúk a zaslúžil sa o vznik Československa po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie, zomrel predčasne počas pristávania na bratislavskom letisku. Prezident prvého Slovenského štátu, Jozef Tiso, skončil na šibenici. Zakladateľ dnešného politického Slovenska, Vladimír Mečiar, neskončil vo väzbe hádam iba preto, že sám sebe udelil amnestiu. Okamihy politického vzopätia v slovenských dejinách zvyčajne končia rýchlo a tragicky. Výnimkou je azda iba osobnosť Andreja Hlinku, ktorého tragédia sa začala až po jeho smrti, keď sa jeho meno stalo symbolom pre spodné prúdy počas Slovenského štátu.

A preto, to najčistejšie slovenské,  čo je napriek rozličným nánosom reálne prítomné v slovenskej duši – nie ako intelektuálna schéma či ideová abstrakcia, ale ako podstatná črta zapísaná v generáciách Slovákov bez toho, aby bola výsledkom politiky alebo náboženstva – je slovenská zbožnosť, ktorá sa naprieč stáročiami manifestuje najmä vo forme mariánskej úcty ako odpovede na tragiku dejín. Iste, ľudové slovenské kresťanstvo má v realite mnohé obmedzenia (sentimentalizmus, spiritualizmus, klerikalizmus, neschopnosť presahov do verejného života, a pod.). Ale vo svojej podstate obsahuje pravdivú odpoveď na to, ako sa vyrovnať s tragickosťou ľudského osudu, nielen toho slovenského. V krajinách a národoch, kde kresťanstvo nahradili ideológie, bola a je snaha túto tragickosť popierať skrze politiku, ktorá samu seba chápe ako nástroj na odstránenie tragédie z ľudskej spoločnosti. Aj súčasný liberalizmus popiera tragickosť ľudského osudu ideologickou utópiou harmónie jednotlivcov i komunít, ktoré budú medzi sebou racionálne kooperovať v mieri napriek rozdielnym koncepciám dobrého života. A keďže sa liberalizmus obáva, že kooperácia môže zadrhávať, pomáha si cieleným odstraňovaním tradičných silných rozdeľujúcich identít: príslušnosti k rodu, k rodine, k vlasti, k náboženstvu či k cirkvi. Potláčaním silnejších identít však túto tragickosť iba znásobuje v narastajúcej odcudzenosti a v individualizme. V konečnom dôsledku sa s tragickosťou dá najlepšie vyrovnať iba tak, že sa prijme a ponesie ako dôsledok reality padlého nedokonalého sveta, v ktorom je prítomné aj zlo. Pre veriaceho človeka však tento svet nie je posledný referenčný bod. Naopak, večnosť je referenčným bodom pre tento svet. A preto má zmysel prijať aj utrpenie a bolesť ako dôsledok vernosti Pravde a Bohu. V tomto je Panna Mária Slovákom osobitne blízkou, je archetypom našej kultúrnej a náboženskej pamäte.

Tento archetyp vernosti Pravde a Bohu sa v dvadsiatom storočí manifestoval napríklad obetavou pomocou prenasledovaným Židom. Je známe, že Slovensko patrí, vzhľadom na počet obyvateľov, ku krajinám s najvyšším počtom ocenení „Spravodlivý medzi národmi“. Manifestoval sa tiež v pripravenosti tisícov slovenských kňazov, rehoľníkov a laikov znášať utrpenie a perzekúcie po nástupe komunistickej totality. Svedectvá biskupov Gojdiča, Buzalku či Vojtaššáka, rehoľníčky Zdenky Schelingovej, filozofa Hanusa, biskupa Korca či laikov Vladimíra Jukla, Antona Neuwirtha, Silvestra Krčméryho i mnohých osobností exilu po roku 1945, patria k tomu najvzácnejšiemu, čo je prítomné v slovenskej identite a historickej pamäti, a čo Slovensko môže ponúknuť svetu. 

Vyjadrením slovenskej identity a slovenského konzervativizmu je bez akýchkoľvek pochybností obhajoba Silvestra Krčméryho pred komunistickým súdom z 24. júna 1954.  Po dvoch rokoch mučenia vo vyšetrovacej väzbe Krčméry na súde prokurátorovi povedal: „S radosťou a hrdosťou ideme teda do väzení, a ak treba aj na šibenicu. Ak si Boh nás nehodných a hriešnych v nepochopiteľnej prozreteľnosti a milosti vybral, že smieme ho nasledovať do väzenia aj na kríž. Slúžiť Bohu môžeme i vo väzení. Ba dokonca i lepšie, krajšie a čistejšie, ako na slobode.“ Vrcholom jeho obhajoby boli tieto záverečné slová: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych.“ Krčméry bol odsúdený na štrnásť rokov väzenia a opakovane odmietol priznanie viny i milosť. 

Zmysel slovenských dejín a program slovenského konzervativizmu teda spočíva vo vernosti Pravde podľa vzoru Ježišovej Matky. Slovenská odpoveď na tragickosť dejín je v úcte k Sedembolestnej. Túto odpoveď môže Slovensko ponúknuť sekularizovanej Európe. Azda najlepšie to vyjadril Ján Pavol II., ktorý sa osobne poznal so Silvestrom Krčmérym a slovenskej duši rozumel ako málokto. V roku 1996 na adresu Slovenska povedal: „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami a kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácií. Slovensko je povolané ponúknuť Európe predovšetkým dar svojej viery v Krista a svojej oddanosti Panne Márii.“ [1]

Čo to znamená prakticky dnes? Pokušenia pre Slovensko spočívajú v tom, že chceme, vychádzajúc z pocitu zaostalosti a provinčnosti, rýchlo a bezmyšlienkovito dobehnúť silnejších a väčších. Kedysi Budapešť a Prahu, dnes Brusel. Slovensko môže a má ponúknuť Európe svedectvo Pravdy.  Ak aj nevieme zmeniť kurz veľkých hráčov, pretože na to nemáme silu, stále je v našej moci povedať tým veľkým „nie“. „Nie“ utopickým projektom novej Európy. Povedať „nie“ však vyžaduje silu, ktorá pramení z viery. Riziko tohto „nie“ spočíva v jeho nekultúrnosti, nekultivovanosti, vulgárnosti, v jánošíkovstve. O to väčšia výzva pre tých kultúrnejších a vzdelanejších: nehanbiť sa za Evanjelium, nehanbiť sa za slovenské dejiny.

Esej na tému Slovenský konzervativizmus vznikla v auguste 2019 pri príležitosti 31. čísla poľského magazínu Teologia Polityczna v rámci cyklu Slovensko – tváre nového štátu a následne bola upravená pre publikáciu vo Verbume. Prinášame ju ako jeden z prvých textov k téme 30. výročia vzniku Slovenskej republiky.

Titulná fotografia: Creative Commons


* * *
[1] Príhovor slovenským pútnikom vo Vatikáne. (9. 11. 1996). Dostupné na internete: https://www.vatican.va/content/john-paul-ii/it/speeches/1996/november/documents/hf_jp-ii_spe_19961109_pellegrini-slovacchi.html.


Juraj Šúst

Vyštudoval filozofiu na Trnavskej univerzite. Od r. 2011 je predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa. Stojí za festivalom Hanusove dni. Je šéfredaktorom časopisu Verbum, dramaturgom publicistickej relácie RTVS Do kríža, vystupuje v relácii Reflektor na Rádiu Devín. Angažuje sa ako pro-life aktivista. Je ženatý, s manželkou Lenkou majú 5 detí.

Ďalšie texty z rubriky