Verbum
Nostalghia

Evanjelium podľa Andreja

Keď som jeho filmy pozeral na vysokej škole, zaspal som. Keď som ich neskôr pozeral v kine, odišiel som. Teraz ich pozerám neustále a dodnes som ich nevidel.

Ak písať o filme, tak by iste bolo príťažlivejšie písať esej s názvom Fenomén zmŕtvychvstania v hollywoodskom filme alebo Ježiš Kristus a Batman. Písať o superhrdinoch a ich evanjeliových paralelách. Popkultúra ako nový mýtus. Písať o tom, ako odvážneho Odysea nahrádzajú Hviezdne vojny, Dona Quijota strieda Temný rytier. Dalo by sa písať o všetkým nám známom hobitovi ako o zápase Dávida s Goliášom.

Porovnať audiovizuálne spracovania života svätého Františka či pustiť sa do kritiky príliš priamočiarych filmov Mela Gibsona. Dalo by sa písať o seriáli Chosen ako o forme súčasného ľudového umenia.

„Láska je cit, ktorý je možné len prežiť, ale nie je možné ho vysvetliť, vysvetliť je možné len myšlienky.“
Andrej Tarkovskij

Ale je tu Andrej. A záhada jeho filmov.

Kým som ho spoznal, rád som chodil do kina. Prišiel som, uvidel som, pochopil som. V lepšom prípade film so mnou odišiel a pár dní prebýval v útrobách môjho srdca, v tom horšom moje útroby ostali prázdne a ja som ich pár minút po odchode napĺňal pivom a rečami o politike.

A potom som videl jeho filmy. Videl som a ničomu som nerozumel. Videl som a už som do kina len tak ísť nemohol.

Filmy Andreja Tarkovského som nepochopil dodnes, hoc som sa zúčastnil na množstve prednášok. Čítal som mnoho esejí a počul ešte viac výkladov. Každá interpretácia sa mi zdala nedokonalá a priveľmi parciálna. Nepochopil som ich, až dokým som nerezignoval. Namiesto pochopiteľnosti som získal niečo omnoho vzácnejšie. Dostal som tajomstvo. Rozum sa postil, zato duša hodovala.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa na Andrejove filmy dokážem pozerať opäť a opäť. Vždy keď vidím Rubľova, Zrkadlo či Nostalgiu, som presvedčený, že vidím ich novú verziu. Nový zostrih. Scény, o ktorých som si myslel, že tam boli kľúčové, teraz absentujú a obrazy, ktoré tam nemohli byť, tam boli teraz vložené. Počujem nové repliky.

V jednom Andrejovom filme Stalker prevádzač varuje sprevádzaných: „Opatrný buď, nikdy nič nie je tak, ako bolo, celá krajina sa vždy mení podľa tvojho vnútra.“

A to je výnimočné na Tarkovskom. To je dôvod, prečo jeho filmy nie je možné uchopiť do slov, a to je takisto dôvod, prečo sa o to musím pokúsiť.

I keď je to niekoľko kilometrov dlhý celuloid, aj tak to nie je iba kus plastu. I keď je to len niekoľko gigabitový súbor na tvojom harddisku, nie je to zhluk jednotiek a núl.

I keď ho pozerám znovu a znovu, stále ho vidím prvýkrát.

Milujeme veľké príbehy. Príbehy veľkých bozkov a ešte väčších zrád. Príbehy odvahy prostých ľudí a ešte väčšej slabosti tých významných. Príbehy tragických lások a krutých vojen. A potom sú príbehy, ktoré príbehmi nie sú.

Na dočítanie článku je potrebné zadať Váš e-mail.
Časopis Verbum tvoríme pre ľudí, ktorí majú záujem o kvalitné čitanie a diskusiu. Chceme budovať komunitu čitateľov, ktorí budú spolu s nami tvorcami kultúry a kultúrnosti. Vyplnením e-mailu získate prístup k textom a dozviete sa o našich novinkách ako prví.
Váš e-mail a ďalšie údaje nikdy neposkytneme ďalším stranám.
Odoslaním súhlasite s našimi GDPR a Obchodnými podmienkami.
Timotej Križka

Študoval na Filmovej fakulte Vysokej škole múzických umení. Je slobodným umelcom, ktorý sa venuje práci s obrazom a slovom. Jeho základnou témou je hľadanie ľudskej identity v konotácii s vnútornou slobodou, pričom v jeho chápaní sloboda nie je anarchiou, ale smerovaním ku kozmu ako opaku chaosu. Je otcom dvoch detí a miluje ranný svit v Bratislave.

Ďalšie texty z rubriky