Keď som jeho filmy pozeral na vysokej škole, zaspal som. Keď som ich neskôr pozeral v kine, odišiel som. Teraz ich pozerám neustále a dodnes som ich nevidel.
Ak písať o filme, tak by iste bolo príťažlivejšie písať esej s názvom Fenomén zmŕtvychvstania v hollywoodskom filme alebo Ježiš Kristus a Batman. Písať o superhrdinoch a ich evanjeliových paralelách. Popkultúra ako nový mýtus. Písať o tom, ako odvážneho Odysea nahrádzajú Hviezdne vojny, Dona Quijota strieda Temný rytier. Dalo by sa písať o všetkým nám známom hobitovi ako o zápase Dávida s Goliášom.
Porovnať audiovizuálne spracovania života svätého Františka či pustiť sa do kritiky príliš priamočiarych filmov Mela Gibsona. Dalo by sa písať o seriáli Chosen ako o forme súčasného ľudového umenia.
„Láska je cit, ktorý je možné len prežiť, ale nie je možné ho vysvetliť, vysvetliť je možné len myšlienky.“
Ale je tu Andrej. A záhada jeho filmov.
Kým som ho spoznal, rád som chodil do kina. Prišiel som, uvidel som, pochopil som. V lepšom prípade film so mnou odišiel a pár dní prebýval v útrobách môjho srdca, v tom horšom moje útroby ostali prázdne a ja som ich pár minút po odchode napĺňal pivom a rečami o politike.
A potom som videl jeho filmy. Videl som a ničomu som nerozumel. Videl som a už som do kina len tak ísť nemohol.
Filmy Andreja Tarkovského som nepochopil dodnes, hoc som sa zúčastnil na množstve prednášok. Čítal som mnoho esejí a počul ešte viac výkladov. Každá interpretácia sa mi zdala nedokonalá a priveľmi parciálna. Nepochopil som ich, až dokým som nerezignoval. Namiesto pochopiteľnosti som získal niečo omnoho vzácnejšie. Dostal som tajomstvo. Rozum sa postil, zato duša hodovala.
Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa na Andrejove filmy dokážem pozerať opäť a opäť. Vždy keď vidím Rubľova, Zrkadlo či Nostalgiu, som presvedčený, že vidím ich novú verziu. Nový zostrih. Scény, o ktorých som si myslel, že tam boli kľúčové, teraz absentujú a obrazy, ktoré tam nemohli byť, tam boli teraz vložené. Počujem nové repliky.
V jednom Andrejovom filme Stalker prevádzač varuje sprevádzaných: „Opatrný buď, nikdy nič nie je tak, ako bolo, celá krajina sa vždy mení podľa tvojho vnútra.“
A to je výnimočné na Tarkovskom. To je dôvod, prečo jeho filmy nie je možné uchopiť do slov, a to je takisto dôvod, prečo sa o to musím pokúsiť.
I keď je to niekoľko kilometrov dlhý celuloid, aj tak to nie je iba kus plastu. I keď je to len niekoľko gigabitový súbor na tvojom harddisku, nie je to zhluk jednotiek a núl.
I keď ho pozerám znovu a znovu, stále ho vidím prvýkrát.
Milujeme veľké príbehy. Príbehy veľkých bozkov a ešte väčších zrád. Príbehy odvahy prostých ľudí a ešte väčšej slabosti tých významných. Príbehy tragických lások a krutých vojen. A potom sú príbehy, ktoré príbehmi nie sú.
