V ostatnom vydaní periodika Verbum sa Samuel Trizuljak s odkazom na tvorbu Simy Magušinovej odhodlal prebádať, prečo sa „všetkým na Slovensku jej pesničky tak veľmi páčia – a jemu vôbec“. V závere jeho úvahy sa čitateľ dozvie, že Samuela Simine pesničky nechytajú za srdce preto, lebo jej tvorbu charakterizuje „jednoduchosť, všednosť“. Zároveň to podľa neho vysvetľuje, prečo je Sima na Slovensku taká populárna. Sme podľa neho spoločenstvo obyčajných ľudí a tomu najviac ulahodí obyčajná tvorba obyčajnej pesničkárky.
Napriek tomu, že autor si pri písaní svojho textu podľa vlastných slov urobil „seriózny výskum“, som presvedčený, že podstatu „fenoménu Sima“ sa mu ani v pomerne rozsiahlom počine nájsť nepodarilo.
Ide pritom o vec zrejmú a rôznymi slovami by ju pravdepodobne opísali všetci, ktorí majú Siminu tvorbu radi – od Lukáša Švandu z Liptovskej Osady cez olympionika Mateja Tótha až po Richarda Müllera.
Simina tvorba totiž má moc meniť životy. Upriamuje človeka na hodnoty, po ktorých (často aj nevedome) túži, na dobrý život. To je pritom presne to, čo má skutočné umenie robiť – a je to vec univerzálna, týkajúca sa Slovákov či Čechov, veriacich či neveriacich, obyčajných ľudí aj nezávislých osobností. Siminu tvorbu jej fanúšikovia milujú, lebo sa ich hlboko vnútorne dotýka.
Zameranie sa na formu, akou Sima toto „kúzlo“ v ľudských srdciach dosahuje, je legitímne, ale Samuela táto cesta odviedla od podstaty veci. Zostal pri konštatovaní o obyčajnosti (vhodnejšie by bolo slovo jednoduchosť) a uniklo mu pochopenie, že Simina tvorba je hlboká.
Keď som pred niekoľkými rokmi začal ako novinár pracovať v týždenníku .týždeň, na porade k predvianočnému dvojčíslu niekto navrhol urobiť rozhovor so Simou Martausovou. Vtedy som ledva poznal jej meno. Mladý kolega, ktorý písal hudobné recenzie a považoval sa za hudobného fajnšmekraokamžite ohrnul nosom a namietal, že Simina tvorba je príliš jednoduchá. Doteraz mám v živej pamäti, ako šéfredaktor túto námietku nahnevane zmietol zo stola s konštatovaním, že jednoduchosť nemusí znamenať prázdnotu. Mal pravdu.
Z tejto udalosti som si odniesol aj upozornenie, že pocit intelektuálnej nadradenosti (aj podvedomý) nám niekedy môže „zalepiť oči“ a pre naše vnútorné potešenie z vecí sofistikovaných nie sme schopní vidieť skutočnú krásu, pravdu a dobro v jednoduchosti.
Ospravedlňujem sa, ale tu sa mi žiada uviesť poznámku pod čiarou. Zdá sa mi, že kritika Samuela Trizuljaka presne zapadá do jednej z dvoch najväčších kategórií kritiky, s ktorými som sa v súvislosti so Siminou tvorbou stretol. V prvej kategórii sú ľudia, ktorým prekáža, že Sima príliš často spieva o Bohu. Na to sa dá jednoducho reagovať s tým, že Sima je absolútne autentická a žiadať od nej opak by neprinieslo nič pozitívne.
V druhej kategórii kritikov sú práve tí, ktorým prekáža jednoduchosť jej tvorby. I keď by sa dalo rozsiahlo polemizovať o tom, čo presne tou jednoduchosťou myslia a ako by sa títo ľudia vyrovnali s protiargumentáciou podporenou niektorými konkrétnymi skladbami, vec by sa dala jednoducho uzavrieť aj s tým, že každý má iný vkus.
Samuel mohol napísať text o tom, aký má vycibrený hudobný vkus (aj to urobil), v čom do jeho vkusu Sima „nezapadá“ (to urobil taktiež) a tým skončiť, ale on išiel ešte ďalej. Hľadal odpoveď na otázku, prečo sa jej hudba ľuďom páči – a odpovedal nesprávne. Preto vlastne aj vznikli tieto riadky. Koniec poznámky pod čiarou.
Samuel pri opise motivácie k napísaniu svojej úvahy vyjadruje obavu, či bude jeho kritika prijatá, keďže „po kauze Tkačenko je byť disidentom voči jej (Siminej) tvorbe v kresťanských kruhoch tenkým ľadom“. Kauza Tkačenko ale bola len a len o primitívnych urážkach. Samuel sa evidentne nechystal robiť nič podobné, preto v skutočnosti žiadnu odvahu na písanie svojho textu nepotreboval.
Keď sa už Samuel do kritiky pustí, píše nadmieru subjektívne, miestami ironicky a v skutočnosti sa púšťa na tenký ľad nie tým, že sa odhodlal kritizovať tvorbu Simy Magušinovej, ale tým, aký štýlom svoju kritiku formuluje a hlavne čím argumentuje. Pozrime sa na to podrobnejšie.
Samuel Sime odporúča „držať sa gitary“, prípadne „decentného klavíra“, inak je to „spravidla škoda“. Neviem, či Samko niekedy zažil jej koncerty so sláčikovým kvartetom, alebo či mu prekáža majestátny symfonický orchester v Červených poliach, dominantný basový úvod v Sonetoch či divoký cimbal v Otcovej roli. Človeku sa skôr zdá, že by bol smrteľný hriech, keby sa Sima „držala len gitary“.
Poznámka „čo by si počali Simine refrény bez genitívu“ je ako vystrihnutá z nepodarenej hudobnej recenzie, kde sa kritik snaží prvoplánovo si „kopnúť“. Takýmto spôsobom som kedysi pripomienkoval básničky na študentskom webe, ale Samuel verejne analyzuje verše rešpektovanej pesničkárky, s ktorej poetikou nemal problém ani Richard Müller či MekyŽbirka a ďalšie hudobné či textárske autority. Ak sa už Samuelrozhodol (verejne, v periodiku s puncom serióznosti) ísť do analýzy veršov Simy Magušinovej, nesmie to „vybaviť“ rýchlymi konštatovaniami o tom, že ide o „priemer, neruší ani neinšpiruje“. To je vážna vec.
Späť ku genitívu. Nie som si istý, koľko refrénov s genitívom si Samuel vypočul, pretože podľa mojej mienky nejde o dominantnú črtu Siminej poetiky. Ale aj keby to tak bolo, ten samotný fakt o kvalite jej veršov nič nehovorí. Rovnako by sme si mohli vzdychnúť: Čo by si počala nadrealistická poézia bez genitívových metafor?!
„Verše sú skôr pekné a ľúbivé ako silné a hlboké,“ píše Samo. Zrejme sme späť pri už spomínanom vzťahu jednoduchosti a hĺbky. Možno práve v tomto bode Samuel definitívne zišiel zo správnej cesty pri pochopení obľúbenosti Siminej tvorby.Navyše, ak posudzujeme umelca podľa vrcholových diel jeho tvorby, našlo by sa pár jej textov, ktoré by sa pokojne dali recitovať na Hviezdoslavovom Kubíne (mimochodom, aj sa to deje). Jeden príklad za všetky: nedávno som si s hrdosťou vypočul veľký kompliment od autora mnohých básnických zbierok, ktorého sa dotkli verše Sonetov. A nakoniec, pozorný a dlhoročný Simin fanúšik určite registruje aj jej veršové dozrievanie.
Samozrejme, Sima nie je a nebude Ivan Krasko. Má však svoj štýl, ktorý rozvíja aj z formálnej stránky. A jej verše sú hlboké, aj keď Samuela sa evidentne nedotkli. Ale ja mám na rozdiel od neho doteraz pred očami tváre dojatých ľudí, ktorým išli jej slová priamo do tej neviditeľnej najvnútornejšej časti nášho „ja“ a menili, hýbali, liečili či nadchýnali. To by verše, ktoré sú len „pekné a ľúbivé, ale nie silné a hlboké“ nikdy nedokázali. Nikdy.
Keď sme už pri Kraskovi, rozumiem, že Samuelovi sa Simina interpretácia tak legendárneho textu nepáči. Škoda len, že keď do tejto piesne Sima vložila pasáž o nevyhorení vnútorného ohňa v duši, Samuel v tom vidí „postmoderný motív snahy ľudského indivídua nevyhorieť“. Čo už. Vždy som sa smial, aké interpretácie básní velikánov našej poézie ponúkali moji spolužiaci na gympli.
V celom tomto texte sa snažím oddeľovať moje emócie ako Siminho manžela od vedomostí a skúseností, ktoré som za posledné roky o jej tvorbe získal, ale pri Samovej poznámke o tom, ako Simina pasáž v Otcovej roli (horela, horela, horela, horela...) „chtiac-nechtiac pripomína najslávnejší text IMT Smile“ by si za starých čias Samuel odo mňa vyslúžil výzvu na súboj. Ak mu rovnaké slová použité v úplne inom kontexte a s úplne inou melódiou pripomínajú pieseň inej kapely, mal by sa začudovať, aké prepojenia mu ponúka jeho myseľ. Prečo však túto vetu napísal pri verejnom hodnotení Siminej tvorby? Chce sa vari pozdieľať so svojím nepodloženým dojmom, že Sima Magušinová je plagiátorka?
Keď už sme pri reinterpretáciách, Samuel vo svojom texte asi nestihol zachytiť Simin nový singel Rekviem. Autorom textu je Rudolf Dobiáš, najjagavejší klenot slovenskej poézie posledných desaťročí, nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru. Sám pán Dobiáš na Siminu pieseň so svojim textom reagoval nadšene. Mimochodom, poprosil ju, aby spievala aj na jeho pohrebe a so svojim typickým humorom dodal: A myslím to smrteľne vážne.
Samuelovi v Siminej tvorbe medzi riadkami chýbajú zásadnejšie koncepty. Ale tie koncepty tam sú, aj keď nie sú opísané zložitými súvetiami a odbornými výrazmi. Naozaj neviem, v čom je banálny koncept hľadania nádeje v utrpení, koncept túžby po hlbokom pokoji v spojení s Bohom, koncept hľadania krásy v každodennosti, alebo koncept Božieho plynutia času. Opäť sa vraciame k starej výhrade: Samuelovi v jednoduchej forme uniká hlboký obsah. Hľadá ho márne – a to je vlastne smutné. Ale jej fanúšikovia ho tam vidia. A, opakujem, práve na ich dôvody sa Samuel pýta.
Pán Trizuljak by rád počul Simine vyjadrenie sa k spoločenskému dianiu, konkrétne menuje koronakrízu. Asi nevie, ako intenzívne jej publikum počas korony prežívalo napríklad jej vytvorenie a zverejnenie skladby Láska vyháňa strach.
Častokrát som videl, čo Simu motivuje k tvorbe. Často sú to aktuálne udalosti, ktoré ale v jej piesňach nie sú zobrazené explicitne. Vôbec to však neprekáža, človečina je to posledné, čo by Siminej tvorbe chýbalo – a to človečina veľmi konkrétna, vytvorená na individuálnej úrovni poslucháča. Práve univerzálnosť Siminej tvorby, skonkretizovaná na úrovni životného príbehu individuálneho prijímateľa je pre túto nešťastnú rozdelenú krajinu obrovským prínosom.
„Sima je obyčajné slovenské dievča, ktoré spieva o obyčajnom slovenskom každodennom živote,“ myslí si Samuel Trizuljak a hlboko sa mýli aj v závere svojho textu. Moja manželka o svojom osobnom živote verejne nehovorí, a to z pochopiteľných dôvodov. Ja však viem, že obyčajné slovenské dievča ani zďaleka nie je a vo svojom živote prežila už veci, ktoré si možno kozmopolitný kresťanský intelektuál z dobrej rodiny ani nevie predstaviť. Spieva veci prežité, autentické a hlavne hlboké.
Za ostatné tri roky som na vlastné oči videl a počul príbehy mnohých ľudí, ktorým Simina hudba reálne, prakticky a zásadne zmenila život. Keby som mal právo tieto príbehy zverejniť, tak by na margo textu Samuela Trizuljaka vlastne už nebolo treba napísať ani čiarku. Títo ľudia sú veriaci aj neveriaci, Slováci aj Česi, intelektuáli aj jednoduchí dedinčania.
Veľmi často som sa sám v sebe zaoberal otázkou, prečo Simua jej tvorbu má rado tak veľa ľudí. Dnes v tom mám jasno. Je to preto, lebo jej tvorba sa dotýka srdca. Sima je teda unikátna v tom, že robí skutočné umenie.
