Je známym faktom, že po Chestertonovej smrti v roku 1936 sa počas pohrebnej omše vo Westminsterskej katedrále čítal aj telegram pápeža Pia XI. V ňom nazval Chestertona „obdareným Obhajcom viery“, Fidei defensor, čo bol titul, ktorý naposledy v Anglicku dostal od pápeža neslávne známy kráľ Henrich VIII. Príznačné označenie, ktoré potvrdilo Chestertonov význam pre Anglicko a Cirkev a uzavrelo jeho život a dielo, zároveň otvorilo otázku: A kto bude ďalší? Kto bude vedieť obhajovať svoju vieru polemicky, ale neurážlivým spôsobom, kto sa bude vedieť trefne venovať dobovým trendom a odhaľovať ich omyly z nadhľadu večnej pravdy? Kto bude ako Chesterton písať ľahko s humorom, aby zasiahol široký okruh čitateľov, no pritom dostatočne hlboko, aby oslovil intelektuálov?
Pravdaže, hneď treba dodať, že nejde o hľadanie druhého Chestertona. Človek sa kopírovať nedá (ani nemá) a už vôbec nie taký ako Chesterton. Jeho štýl bol výnimočný, veľmi konkrétne zameraný na svoju dobu a často aj primerane komplikovaný – stačí spomenúť jeho paradoxy. To však neprekáža, aby sme sa pokúsili spoznať, čím bol výnimočný a akými princípmi sa riadil, a snažili sa tomu porozumieť. Len ten, kto nezabúda na dobro minulosti, môže ho prenechať neskazené budúcnosti.
Prečo Chesterton?
Svet sa prevrátil naruby a treba ho dostať na nohy. Dostal sa do uličky, kde niet žiadneho východu. Teórie na život sa rozplynuli v dyme a prestali ponúkať odpovede, ako aj nádej na úspech. Také sú časté premisy diel G. K. Chestertona (1874 – 1936), lebo také boli východiská reality, v ktorej sa na tejto zemi ocitol.
Narodil sa do anglikánskej rodiny, v ktorej sa však viera nežila. Rodina bola silne liberálne – politicky aj nábožensky – založená. To bol jeden z prvých paradoxov jeho života: práve z takejto rodiny vzišiel obranca ortodoxie. Aj jeho štúdiá pôsobia rozpačito: venuje sa maľovaniu, navštevuje aj vysokoškolské kurzy literatúry, ale nič neukončí s titulom. Medzi ľuďmi pôsobí naivne, no pritom si získava povesť génia. Pripomína to príbeh jedného študenta, ktorý kedysi dávno dostal prezývku nemý vôl…
Hľadá svoju vlastnú cestu životom cez debaty v krúžku, ktorý mu napomohol k hlbokému premýšľaniu. Odmieta relativizmus aj skepticizmus svojej doby. Do života mu vstupuje katolík Hilaire Belloc a budúca manželka, anglokatolíčka Frances Blogg, ktorí jeho život nadobro zmenia.
Cez nich a cez postoje Katolíckej cirkvi zoči-voči modernizmu a liberalizmu nachádza blízkosť ku katolíckemu svetonázoru. Už v roku 1903 musí ponúknuť odpoveď na výpady voči svojej osobe zo strany redaktora novín Clarion Roberta Blatchforda. Jeho odpovede sú na vtedajšiu situáciu v Anglicku šokom: sála z nich katolicizmus. Odmieta pomaly a isto liberalizmus v politike aj náboženstve, lebo nezodpovedajú skutočnému životu. Transformácia Chestertona na dogmatika a obhajcu tradície je zavŕšená.
Pritom je zaujímavé, že sa až do roku 1922 nestal katolíkom, aj keď už v roku 1908 vydáva svoju Ortodoxiu, kde predstavuje svoju životnú filozofiu harmonizujúcu s katolíckou náukou. Zaujímavým je tiež jeden fakt, ktorý nie je veľmi známy. Počas vážnej choroby v roku 1914 Chesterton manželke naznačil, že chce konvertovať na katolicizmus. Toto jeho slobodné rozhodnutie však sprevádzal strach, že by náboženstvo mohlo rozdeliť jeho manželstvo s anglokatolíčkou. Frances však nikdy neprotestovala proti manželovmu rozhodnutiu, čomu sa tešil. Po konverzii na katolicizmus ho nasledovala aj ona.
Život ukončil v pokojnej starobe v Beaconsfielde v roku 1936.
Chestertonova osobnosť bola síce úsmevná, no pritom láskavá a príjemná. Mal ho rád takmer každý, kto ho poznal, a on mal rád takmer každého, koho poznal. Bol zároveň človekom, ktorý neustále vytváral chaos. Netušil, kam má ísť, kto ho kde očakáva. Veľa textu napísal na vlakových staniciach, keďže zväčša nestihol vlak. Je známa anekdota, ktorú telegrafoval svojej žene: „Som na trhu Harborough. Kde by som mal byť?“ Manželka Frances a sekretárka Dorothy Collins mu riadili záležitosti, aby si on mohol žiť svoj príbeh intelektuála a spisovateľa.
Aj vďaka ich pomoci sa z Chestertona vykľul jeden z najproduktívnejších spisovateľov našej doby. Napísal stovky kníh, prispel do viac ako dvesto, skomponoval stovky básní, päť drám, päť románov, viac ako dvesto poviedok, vyše štyritisíc novinových esejí vrátane tridsaťročnej práce v Illustrated London News a trinásťročnej práce pre Daily News. Stal sa aj redaktorom vlastných novín G. K.’s Weekly. Aby sme mali perspektívu: ak napíšeme každý deň jednu esej v celkovom počte jeho štyritisíc esejí, bude to trvať celých jedenásť rokov. [1]
Veľký, tučný, s okuliarmi, miloval pivo a fajčil cigary, chodil s paličkou, v kabáte a s klobúkom na hlave. Čudák na pohľad, ale velikán vnútri. Veľký génius, ale zároveň sväté Božie dieťa. Paradoxy celého jeho života, ktoré ukazujú, že treba dať najprv do poriadku hlavu a postaviť sa na nohy a až potom začať niečo konať rukami. Ako sám povedal: „Ak máme správne zakotvené srdce, máme voľnú ruku.“ [2]
A Chestertonove ruky naozaj obratne prinavracajú bežný každodenný svet na nohy, lebo jeho prioritou a zrejme aj dôvodom úspechu bol obyčajný človek, Jozef Mak, človek milión. Bežný človek s bežným sedliackym rozumom. Chesterton vracal do popredia vnímanie normálneho života skrze nepoškodený a očistený sedliacky rozum. Rodina, práca, viera, vzťahy, náboženstvo: to všetko sú bežné a každodenné témy, ktorým sa on naplno venoval. A navyše ešte všetko dokázal ponúknuť a premyslieť s humorom a ľahkosťou.
Čo sa týka štýlu jeho práce a geniality za ňou, traduje sa legenda, ako písal svoju knihu o Tomášovi Akvinskom. Vošiel do knižnice, naskladal si knihy o Tomášovi na seba, otvoril hornú, preletel ju prstom, zavrel a začal diktovať. O tejto knihe sa vyslovil Étienne Gilson (1884 – 1978), jeden z najvýznamnejších odborníkov na Tomáša v 20. storočí, že to je najlepšia kniha o Tomášovi, ktorú kedy kto napísal: „Považujem ju za bezkonkurenčne najlepšiu knihu, aká kedy bola o svätom Tomášovi napísaná. Nikto iný než génius dokáže niečo takéto.“ [3] Dodal, že toho, kto sa venuje Tomášovi profesionálne dvadsať či tridsať rokov, privádza Chesterton do hanby. To, čo sa akademici ako-tak pokúšali opísať definíciami, on povedal oveľa lepšie. „Chesterton bol jedným z najhlbších mysliteľov, akí kedy jestvovali. Bol hlboký, lebo mal pravdu, a nemohol si pomôcť, aby nemal pravdu, ale nevedel si pomôcť ani v tom, aby nebol skromný a láskavý, takže to nechal na tých, ktorí mu mohli porozumieť, aby pochopili, že má pravdu a že je hlboký…“ [4]
A prečo sa mu s radosťou venujem ja? V prvom rade pre jednu špecifickú charakterovú kvalitu: že sa nebál. Odvaha, s akou pristupoval k omylom a intelektuálnej pýche moderného človeka, je vskutku zdrojom povzbudenia a radosti pre kresťanov aj dnes. Nie pre vystatovanie sa zoči-voči nekresťanom, ale pre prebudenie neodmysliteľnej hrdosti ranokresťanských mučeníkov, bez ktorých by Cirkev nebola tým, čím naozaj je: telom samej Pravdy.
A druhou neodmysliteľnou kvalitou tohto spisovateľa je, že sa jeho kresťanstvo inkarnovalo do slov, ktoré oslovovali aj tých, ktorí neboli kresťanmi. Všetkých bez rozdielu učil byť vďačnými. Za všetko: za život, za svet, za odpustenie hriechov. „Trvám na tom, že poďakovanie je najvyššou formou myslenia a že vďačnosť je šťastie znásobené úžasom.“ Učil premýšľať a nemyslieť si, že múdrosť je z nás samých. Učil pamätať na mŕtvych a spoliehať sa na autoritu, aj keď jej vo všetkom nerozumieme. Učil postaviť sa proti klamstvu a útlaku. Preto je aktuálnym aj dnes: lebo sa nebál byť poctivým hľadačom pravdy, pred ktorou neuhol len preto, že väčšina mala iný názor.
Čo Chesterton hovorí?
Tak prichádzame k obsahu a otázke, čo by sme mali spolu s Chestertonom obdivovať, čomu venovať pozornosť, kam pri skúmaní jeho samého a jeho obrovskej tvorby uprieť zrak.
