Ako jediného zo súrodencov ma rodičia neprihlásili na hudobnú. Základná hudobná škola na Daliborovom námestí bola doslova najbližšia budova k nášmu petržalskému paneláku, delila nás od nej iba krčma Lipa. Nestálo by ich to veľa úsilia, trochu by si odo mňa oddýchli a hypoteticky by som bol býval obohatením nášho vianočného flautového ansámbla, keď sa u nás na Štedrý večer v skorých rokoch tohto storočia pískali koledy. Naši však na to mali dobrý dôvod: nikdy som neprejavoval veľa hudobného talentu.
Napriek tomu všetkému som mal spomedzi svojich súrodencov najúspešnejšiu hudobno-umeleckú kariéru. Začala sa v pätnástich a jej hlavným dôvodom bol peer-pressure. Moja frajerka hrala na gitare, flaute a klavíri, ja na ničom, voľba padla na gitaru. Neskôr som chcel byť súčasťou kapely v oratku. Keďže basovú gitaru väčšina ľudí nepočuje, o mojom umeleckom vývoji bolo rozhodnuté.
Naša kapela otvorila svoje pôsobenie vypredaním Lipy. Medzi pamätné koncerty patril ten v Machnáči a dva v bazéne na Železnej studienke. Vrcholom určite bolo pódium na Hlavnom námestí v sobotu o ôsmej večer raz koncom augusta, keď organizátorom vypadol pôvodný účinkujúci. Ako to vo veľkých kapelách býva – v istom momente som sa rozhodol kráčať ďalej vlastnou cestou. Už viac nestačil basák, ktorý bol iba za pekného. Občas premýšľam, ako sa to podarilo basákovi z Coldplay.
Motívom tohto osobného úvodu je signalizovanie mojej kvalifikácie napísať tento článok: klasickej hudbe nerozumiem, ale pre gitarovú mám dlhodobú vášeň. Aj keď moja kariéra vyvrcholila predčasne, súčasná gitarová hudba – niečo medzi folkom, pop-rockom a alternatívnym či indie rockom, pokojne akustika aj elektrika – so mnou ostala. Ešte kým trvalo moje krátke hudobné angažmán, presunul som sa zo Slovenska do Anglicka. Tešil som sa, že pôjdem nielen po stopách Harryho Pottera, ale aj po stopách legendárneho kanálu Watch Listen Tell, ktorý v podmanivých videách z londýnskych parkov predstavoval tamojších pesničkárov, po anglicky spievajúcich singer-songwriters.
Asi práve pre moju odchovanosť na fokových, pop-rockových či alternatívne rokových pesničkách a pesničkároch ma už dlhšie máta fenomén Simy Martausovej, odnedávna Simy Magušinovej. Nikdy som nerozumel, prečo sa v kresťanských kruhoch, ale aj mimo nich všetkým na Slovensku jej pesničky tak veľmi páčia – a mne vôbec. V období po kauze Tkačenko – čo si budeme hovoriť, bolo to od neho nechutné – je byť disidentom voči jej tvorbe v kresťanských kruhoch tenkým ľadom. Predsa by som to rád skúsil. Je to laureátka Ceny Fra Angelica aj ceny Osobnosť televíznej obrazovky – ako si fenomén Sima vysvetliť a čo by bolo možné o ňom povedať kriticky? Pri písaní tohto článku som si spravil seriózny výskum, vypočul desiatky pesničiek a pozrel desiatky klipov. Predkladám niekoľko téz.
Sima Magušinová je vrcholom ľadovca. Jej tvorba je najúspešnejším príkladom širšieho fenoménu – či kultúrnej tradície – kresťanských pesničkárok na Slovensku z prvých desaťročí 21. storočia. Ale najprv trošku teórie a historického kontextu pre porovnávania: gitarové pesničkárstvo je svojský typ kultúry či tradície. Kultúrne tradície mávajú svojich silnejších aj slabších predstaviteľov. Nevyskytujú sa vo všetkých časoch vo všetkých krajinách – ich vznik a zánik je podnietený širšími spoločenskými trendmi a procesmi.
