Verbum
Foto: Pixabay

Ako obohatiť svoju krajinu?

Periféria krajiny je viditeľným znakom toho, aká hodnota vládne spoločnosti. V Bratislave mrakodrapy čoraz viac zatieňujú monumentálny Slavín. Symbol vybudovaný komunistami na počesť porazenia fašizmu. Na to, aby vznikol a stal sa najvyšším bodom hlavného mesta, bolo nutné zbúrať konkurujúcu vežu neďalekého kostola. Tak sme boli nútení vzdať sa Kristovho kríža ako symbolu utrpenia a nahradiť ho symbolom víťazstva. Namiesto zmŕtvychvstalého Krista hľadíme na sovietskeho vojaka.

Po celom Slovensku vznikajú čoraz väčšie a prešpekulovanejšie nákupné centrá. Na najúrodnejšej pôde staviame logistické centrá či automobilky. Očarenie z toho, že sa zbavujeme všetkého, čo nám pripomína našu nedávnu minulosť spätú so sovietskou totalitou, nás opíja pocitom spokojnosti a zabúdame, že to, čo s hrdosťou rozvíjame, nie sme my. Pravdupovediac, zahadzujeme vlastnú identitu a vzdávame sa svojho osobitého poslania. Porovnávame sa so Západom, inokedy hľadíme na Východ. A tak zisťujeme, že my sme nikdy neboli národom, ktorý poskytoval priestor na revolučné objavy ako krajiny západnej Európy, ale takisto sme nikdy neboli ochotní obetovať svoje životy za veľké duchovné idey ako naši východní susedia. Svoj pohľad obraciame raz na Západ a inokedy na Východ. Kam však skutočne patríme?

Prešľapovanie z nohy na nohu

Dlhé roky sme patrili k Východu, čo nám poskytlo skúsenosť s ideológiou Ruska. Toto veľké impérium si nás nezískalo svojou silou, oslovilo však vnímavé slovenské srdce, ktoré dokáže byť hlboko verné. Srdce túžiace biť pre veľké myšlienky. Boli sme ochotní obetovať časť svojej slobody pre väčšie dobro. Až pokým sme nezistili, že krásne znejúce idey nedávajú priestor našej skutočnej identite a nútia nás vzdať sa akéhokoľvek napojenia na Západ. Pre veľké myšlienky mieru im nerobilo problém obetovať životy mnohých jednotlivcov i poslanie celého národa. Nemali problém poprieť slobodu konkrétneho človeka pre dobro celého štátu či vlasti. A my sme vedeli, že ak budeme oddelení od Západu, stratíme dôležitú časť seba. Východ sme nežne porazili, svoje srdce umlčali a počúvali svoj rozum.

V súčasnosti sa hrdo vnímame ako súčasť pokrokového Západu, pýšiaceho sa vysoko rozvinutým ľudským myslením. Sme hrdí na prepracovaný systém ľudských práv. Na poznanie vo vede, ktoré nás čím ďalej, tým viac oslobodzuje od prírody. Ako súčasť dnešného západného sveta sa cítime ako slobodní občania oslobodení od akýchkoľvek vonkajších obmedzení. A tak hoci si uvedomujeme, že sme sa o to nepričinili, dúfame, že sa nám ujde aspoň malé miesto, popadané odrobinky pod trónom. Trónom, na ktorom Boha nahradili človekom. No ak si človek prisúdi božský význam, rýchlo zistí, že nemá božskú silu, a to sa začalo prejavovať strachom ústiacim do obmedzovania každého hlasu, ktorý spochyňuje jeho postavenie. A my Slováci opäť zisťujeme, v priklonení sa k pragmatizmu Západu, že v nás niečo umiera.

Západ nikdy v histórii nerozvinul ideu vyššieho dobra, ktoré odvrhol ako ilúziu na ovládanie ľudu. Všetku svoju energiu vydal na to, aby rozvinul silu a autonómiu človeka. Východ, naopak, nikdy nevytvoril kultúru kresťanskú, ktorej princípy po celé stáročia nekompromisne strážil. Našou otázkou tak nie je, kam sa máme vydať, ale prečo môžu oni prísť k nám.

Buď, kde si

Odpoveď tkvie v jedinečnej polohe našej krajiny. Ako málokde na svete sa na našom území odohráva prienik dvoch zdanlivo nezlučiteľných svetov. Východu so spomínanými mesianskymi veľkými ideami, ktoré sa nikdy nepodarilo uskutočniť, a Západu s jeho vlastnou činorodosťou, ktorá neraz zapríčinila katastrofu.

Na Slovensku sa nachádzajú najvýchodnejsie veže gotických katedrál, ktoré susedia s najzápadnejšími drevenými cerkvami. V Bratislave bola prednedávnom ustanovená eparchia Gréckokatolíckej cirkvi manifestujúca význam hlbín východných sŕdc. Sídlo si našla v bývalej rímskokatolíckej cintorínskej kaplnke. Keď sa na cintoríne prestalo pochovávať, kaplnka slúžila dlhé roky ako sklad kvetov. V roku 1972 nepoužívanú kaplnku darovala Rímskokatolícka cirkev greckokatolíkom. V súčasnom katedrálnom chráme tak môžeme vidieť ikonostas vložený do neorenesančnej stavby. Ducha Východu a Západu spoločne tvoriaceho celok. Pre rímskokatolíkov možnosť načrieť do časom nedotknutej tradície kresťanstva. Zažiť miesto, kde sa ľudský pokrok podpísal iba na modernom ozvučení a teniskách vytŕčajúcich spod bohato zdobených kňazských rúch. Iným príkladom je prítomnosť najvýchodnejšie položeného kartuziánskeho kláštora, ktorého pozostatky sa nachádzajú v Slovenskom raji. Tento kláštor nie je iba turistickou atrakciou, ale dôkazom, že sa na našom území žili i hlbiny latinskej mystiky, ktorá bola formovaná čistou mysľou Západu.

Sme tak svedkami, ako tieto zdanlivo nespojiteľné svety dokážu žiť nielen jeden vedľa druhého, ale doslova jeden v druhom. Nejde o rozriedenie alebo tolerovanie jedného sveta svetom druhým. Ide o spoločnú cestu spojenú totožným cieľom. U nás sa tak zjednocuje zdanlivo nezlučiteľné. Horizontála západnej mysle rozvíjajúca poznanie stvoreného sveta sa pretína s vertikálou Východu dávajúcou pravdivú hĺbku tvorivým činom.

Ak nemilujete svoju vlasť, nikdy nebudete milovať inú krajinu

Slovensko ako miesto, kde človek nikdy nebol človekom veľkých činov jednotlivcov, ale spoločenstvom pokorne putujúcich za Bohorodičkou. Národom, ktorý tvoril krajiny plné božích múk a kostolných veží, ktoré posväcovali každý krok v ornici za pluhom na poli. Dávali zmysel jeho každodennej námahe na poliach. Krajinu, kde sa nám doteraz hlavy stále otáčajú za zvukom zvonov. A my, hľadiac na veže katedrál, dopravné znamenia ukazujúce tú skutočnú cestu, jednosmerku, s nohami v blate zdvíhame oči k nebesiam.

Ako obyvatelia strednej Európy nepatríme ani Západu, ani Východu, ale tvoríme miesto, kde sa tieto dva svety môžu naplno uskutočniť. U nás sa môže božský princíp strážený Východom naplno zušľachtiť a rozvinúť v tradícii Západu.

A tak sa my na Slovensku stávame svedkami dialógu s celým univerzom. Haniac svoju pasivitu a letargiu, neuvedomili sme si, že naša láska k pôde otčine, naša úcta k matke nesúcej život tvorí základ hodnôt, ktorými sa dnes prezentuje svetová konzervatívna politika. To, čo iní už stratili a snažia sa definovať, my zachovávame. Výzvou pre nás je nehľadať východisko ani na Východe, ani na Západe, lebo tak vždy poprieme to, kým skutočne sme. Východiskom pre nás je rozhodnutie nasledovať Božiu vertikálu. V zjednotenom človeku nasledovať smer, kde sa rozum a srdce spolu pretnú a tak zavŕšia cestu Západu i Východu. Podľa slov Pavla Florenského: „Skutočné poznanie pravdy je v láske a je mysliteľné iba v láske. Obrátene sa poznanie pravdy prejavuje ako láska.“

Na našej vlajke sa nachádza nielen farba červená pripomínajúca dušu národa ochotného umierať za veľké idey alebo farba modrá pripomínajúca slobodu človeka, ale i farba biela. Zdanlivo neviditeľná, no pritom tá najdôležitejšia. Farba svetla. Najdôležitejším prvkom je však dvojkríž, ktorý nás pozýva, kým máme byť. Namiesto kosáka a kladiva, nástrojov, ktoré zvyšujú ľudské sily, namiesto nebeských hviezd znesených na zem si my Slováci vyberáme kríž. Kľúč k slobode, ktorú nám nikto nemôže vziať. Slobode, ktorú po toľké roky hľadá vyvolený národ.

A tak sa vraciam k otázke: Ako ja, malinký Slovák, môžem obohatiť svet? O-bohatiť… O Boha.


Timotej Križka

Študoval na Filmovej fakulte Vysokej škole múzických umení. Je slobodným umelcom, ktorý sa venuje práci s obrazom a slovom. Jeho základnou témou je hľadanie ľudskej identity v konotácii s vnútornou slobodou, pričom v jeho chápaní sloboda nie je anarchiou, ale smerovaním ku kozmu ako opaku chaosu. Je otcom dvoch detí a miluje ranný svit v Bratislave.

Ďalšie texty z rubriky