Verbum
mobile-phone-5922635_1280

Kresťan a smartphone

Prinášame exkluzívne esej amerického publicistu Marca Barnesa, ktorý provokatívne, humorne i vážne poukazuje na neresti dnešnej doby. Text odznel pôvodne ako prednáška a uverejňujeme ho s dovolením autora.

Nasledujúci text je s určitými úpravami a dodatkami prepisom prednášky s názvom „Mali by kresťania vlastniť smartfón?“ pre Spoločnosť C. S. Lewisa v Pusey House v Oxforde. Poslucháči sú moji priatelia a medzi nimi bol aj vzdelaný a veľkodušný autor knihy Planet Narnia, čo by do určitej miery malo vysvetliť, prečo je prešpikovaná pokusmi o žoviálnosť, ktoré, verte mi, naživo vyzneli oveľa zábavnejšie.

I. Autá

Cestou domov som zmeškal posledný autobus. Potom začalo pršať. Potom sa mi roztrhla taška s nákupom. Jogurtové kelímky a banány som si pritisol k hrudi, akoby som niesol zraneného psa, a s oplzlými kliatbami, ktoré som vysielal za odchádzajúcou 3A, som sa vybral domov pešo.

Keď človek kráča domov v daždi a pritom objíma amalgám jogurtov a banánov vo veľkosti a v tvare zomierajúceho labradora, má dostatok času premýšľať nad problémom áut. (Pozor, nie nad problémom, prečo jeme toľko jogurtu. To by bolelo. V tomto prípade sú nepochybne problémom autá.) A problém s autami je skrátka ten, že nimi ľudia jazdia.

Človek s autom vo svete vytvorenom pre nohy je bohom. Človek s autom vo svete vytvorenom pre autá je súčasťou premávky. Rozšírený zlozvyk napasovávať sa do automobilov zmenil spôsob nášho života tak, aby pasoval pre automobily. Ja napríklad bývam na temnom, vlhkom a biednom vzdialenom mieste, odkiaľ musím chodiť autobusom 3A. Prečo? Lebo jediné cenovo dostupné bývanie je na hodinu chôdze od centra mesta. Prečo? Lebo nikto nečaká, že človek bude chodiť, ale že sa odvezie alebo ho odvezú iní. Prečo? Lebo žijeme vo svete vytvorenom pre autá, v ktorom sú domy rozptýlené ďaleko od pracoviska, rodiny rozptýlené ďaleko od rodiny a miesta, kde si môžete vypiť, sa zmenili na miesta, odkiaľ sa odveziete. Automobil, ktorý začal ako oslobodzujúca technológia, zmenil svet tak, aby vyhovoval jeho štyrom kolesám. Dnes je automobil nudnou nevyhnutnosťou, ak sa niekto chce presúvať po svete.

Je to jednoduché: technológie majú sklon zároveň meniť svet, čím rušia svoje kedysi úžasné účinky. Lietadlá sú geniálne — ktorý spiatočnícky chmuľo nemá rád lietadlá? — no keď lietadlá zmenia svet do takej miery, že máte každý mesiac cestovať za obchodmi do Číny, potom je odrazu lietadlo rovnako nudné ako autobus, ktorým za obchodmi cestoval každý týždeň váš otec do mesta, a ten je rovnako nudný ako chodník, po ktorom jeho otec každý deň chodieval za obchodmi po tej istej ulici. (A každý futurista, ktorému by sa rozžiarili oči pri pomyslení na cestovanie vo vesmíre, by mal veľmi triezvo uvážiť, že má sklon zastrieť si v lietadle okno a zaspať.)

Tešiť sa na kopenie technológie na technológiu znamená tešiť sa na ľudstvo, ktoré si potrebuje kupovať stále väčší počet prostriedkov nato, aby žilo s tými istými základnými radosťami, bolesťami a opiášmi, z ktorých sa jeho predkovia dokázali tešiť bez toho, aby si čokoľvek kupovali. Samozrejme, toto pravidlo má svoje výnimky, ale trend je takýto.

Obávam sa, že v súčasnosti sa svet tvorí na obraz smartfónu a že akékoľvek božské schopnosti, ktoré nám táto vec kedysi dala, sa už stali otupnými nevyhnutnosťami. Ako príklad si vezmime komunikáciu emócií. Smartfóny a počítače, ktoré tu boli pred nimi, nám dali mimoriadnu schopnosť vyjadriť sa pomocou obrázkov, podobne ako nám autá dali schopnosť prefrčať vidiekom. Na začiatku sme mali z tejto novo objavenej schopnosti pôžitok. Aké úžasné vylepšenie našej ľudskej situácie, že môžeme niekam pichnúť žmurkajúcu žltú tvár, a vyjadriť tak svoju nezbednosť; že môžeme z Officu skopírovať gif, ktorý dokonale vystihuje našu reakciu; že si môžeme otočiť foťák na seba a dať mame kópiu svojej tváre! Svojej krásnej tváre! A svojho jazyka! Svojho chutného jazyka!

Boli sme bohmi a naše mémy boli premakané. Dnes nás pri slove „mém“ strasie tak, ako nás minulý rok všetkých striaslo pri slove „kyberpriestor“ a podobne ako nás strasie pri pomyslení na jazdu v premávke — ktorú kedysi automobilový priemysel nazýval splnením našej túžby po ovládnutí času a priestoru.

Dôvod, prečo nás strasie, je jednoducho ten, že keď celý svet presunul svoj dominantný spôsob komunikácie na médium smartfónu, postupne sme stratili aj samotné schopnosti sebavyjadrenia, ktoré mal obraz rozšíriť. Vzdialenosť medzi nami a prejavom našich emócií je taká veľká ako vzdialenosť od supermarketu domov; emoji už nie sú zábava, stali sa nevyhnutnými, aby sme premostili priepasť. Túto potrebu bezprostredne pocítime vtedy, keď dostaneme od priateľa smsku, bez diakritiky, bez obrázka, iba –

si tu

„Si tu“? Bez žmurkajúcej tváre? Bez smajlíka? Bez troch výkričníkov či, pre lásku Božiu, bez riadka ixiek a óčiek a srdiečka vytvoreného z „3“ a tej… tej… veci! (<) (V tejto chvíli som si pomohol pohybom ruky, aby som vysvetlil, čo mám na mysli.) Je ten na druhej strane rozzúrený, zatrpknutý, chladný? Zdegenerovala naša vzájomná náklonnosť na vzájomnú zhovievavosť? Preháňam – ale iba preto, aby som vyjadril zjavný fakt, že neustále používanie obrázkov na vyjadrenie citového zafarbenia správy rýchlo vytvorilo generáciu, ktorej sa správy bez obrázkov javia ako správy bez citu. To, čo sa začalo ako nová schopnosť, sa stalo zvláštnou nevyhnutnosťou; to, čo sa začalo ako „otvorená cesta“, zatvorilo svet tak, že už sa dá cestovať jedine po tejto ceste.

Tento istý trend môžeme ukázať pri väčšine „vylepšení“, ktorými smartfón a spol. ovplyvnili svet komunikácie. Schopnosť neustále a okamžite prijímať správy a odpovedať na ne bola spočiatku rozkoš. Teraz sa latka „náležitej“ ľudskej komunikácie zdvihla a trápime sa, keď nám milovaný človek neodesemeskuje dokonca ani do hodiny; sťahujeme si aplikácie, ktoré nám majú povedať, kedy adresát prečítal naše e-maily; úzkostlivo kontrolujeme všetky svoje komunikačné šplechy do online sveta, aby sme videli, či nás niekto čítal, či nám odpovedal, či nás lajkoval, či nás ešte niekto má rád.

II. Ježiš

Kresťana nemôže zaujímať iba to, či nejaká technológia je alebo nie je morálne dovolená. Ak by to tak bolo, kresťanská reakcia na technológiu by bola asi taká nudná ako… no, asi taká nudná, ako doteraz — akési vágne „všetko je super, ak to nevyužívaš na zlé, a vieš, kresťania sú in, takže si prosím rýchlo pozri naše Ú Č T Y N A T W I T T E R I.“

Nie, kresťan si musí položiť otázku, aký svet vytvára univerzalizácia novej technológie, lebo mu nejde, alebo by nemalo ísť, iba o vlastnú spravodlivosť a svet nech si ide do čerta. Pri krste dostal poslanie pretvoriť tento bezútešný supermarketový svet na nebeské kráľovstvo. Nemôže si osvojiť moderný technologický optimizmus, podľa ktorého sú inovácia a pokrok dobré samy osebe, či už sa spriahli alebo nespriahli k tomu, že vypľujú jadrovú bombu, Game Boy Color alebo, čo je pre nás väčšmi zaujímavé, či budujú svet oddelených priestorov zjednotený diaľnicami alebo svet dedín. Kresťan vie, že každý technický prostriedok utvára svet, v ktorom sa používa, a preto by sa mal pýtať, či sa Ježišovi Kristovi takýto svet páči alebo mu s hrozivým výrazom povie: „Nepoznám ťa“. Ja by som tvrdil, že smartfón má sklon budovať nie nebeské kráľovstvo, ale globálne mesto, ktorému vládnu bohatí a ktoré Kristus nenávidí — alebo, ak sa tohto slova hrozíme, ktoré Kristus s láskou rozbije svojím železným žezlom ako v Sodome či v Týre.

Podľa mňa to aj vieme. Jedným z najlepších argumentov proti používaniu smartfónov je, že každý svoj smartfón nenávidí — že iba málo ľudí, a ešte menej kresťanov, môže udať pozitívny dôvod pre vlastnenie a používanie tejto veci, či dokonca pre spanie vedľa nej. Všetci skôr majú tendenciu udávať dôvod, prečo sa ho nemôžu zbaviť: ja by som telefón zahodil, ale potrebujem ho do práce; aj by som trávila menej času na Facebooku, ale iba tak viem byť v kontakte s rodinou a s 33 bábätkami, ktoré moje kamarátky nedávno porodili; kiežby som mohol, ale svet je taký, aký je, a preto nemôžem.

Svoj smartfón nemilujeme. Zašiel by som ešte ďalej a povedal by som, že ani Ježiš. A ak zavrieme oči a predstavíme si Pána dejín, Ježiša Krista, ako používa smartfón, príde nám to absurdné – dostaví sa pocit, že toto zariadenie je akosi pod Spasiteľovu úroveň. Predstava, že Boží Syn ťuká do dotykovej obrazovky, je čosi ako jemné rúhanie — dobrá na zasmiatie, dobrá na ironické dištancovanie Mesiáša od reálneho, hrozného a desivého dôvodu jeho príchodu, no v konečnom dôsledku smiešna. Samozrejme, máme sklon pokúšať sa vysvetliť si túto reakciu iba ako hrôzu z anachronizmu, obyčajný nedostatok predstavivosti. Napokon, Ježiš Kristus je pravý človek a počas svojho života na zemi sa dotýkal ľudskej technológie bez zjavnej diskriminácie — používal nástroje tesárskeho remesla; v podobenstvách používal obrazy pluhu, sekery a sýpky; zomrel na optimalizovanom kúsku rímskej technológie, na kríži. Keby sa Boh stal človekom neskôr, rozprával by podobenstvá o mechanických krosnách a zomrel by pod gilotínou; a keby sa vtelil do 21. storočia, apoštolov by si zháňal cez Twitter a zomrel by v pohodlnom väzení monitorovaný zdravotníckym personálom.

Tento spôsob myslenia sa z dvoch hlavných dôvodov mýli. Prvý dôvod je ten, že zmiešava pozitívne používanie technológie s jej znášaním. Ježiš Kristus kríž nepoužil, iba ak v podvratnom zmysle, že ho použil proti mocnostiam tohto sveta. Kríž bol použitý na ňom. Znášať technológiu nie je to isté ako sa rozhodnúť ju používať.

Druhý dôvod je všeobecnejší: takýto pohľad predpokladá, že dejiny, vrátane dejín technológie, jestvujú mimo Krista, postupujú z vlastnej sily a tvoria svet, do ktorého Kristus vstupuje zvonka a ktorý by pokojne mohol byť aj iný. Naše technológie však nie sú bez súvisu s Božím kráľovstvom — buď ho budujú alebo z neho uvoľňujú tehly. Ak povieme, že Ježiš Kristus by používal smartfón, buď tvrdíme, že technológia má neutrálnu, sekulárnu hodnotu, a teda nie je možné dať jej konečný význam v Kristovi, alebo že smartfón spĺňa podmienku vyplývajúcu z Kristovej sarkastickej, zovšeobecňujúcej poznámky: „Kto nie je so mnou, je proti mne“ — a teda že je s Kristom a s jeho kráľovstvom. Dokážem, že obe tieto tvrdenia sú nepravdivé. Naopak, chcel by som, aby sme sa vrátili k svojmu pôvodnému, detskému pocitu, že Ježišov účet na Twitteri je vtip, a to dosť nudný, a keby mal Kristus prísť medzi nás, čo aj v radostnej nádeji očakávame, vynikal by tým, že by nemal nič spoločné s inteligentnou technológiou. Tento intuitívny pocit podľa mňa nevyplýva zo strachu z anachronizmu, ale z Kristovho učenia.

Kristovo učenie preberá formu, a často aj obsah učenia hebrejských prorokov, ktorí prorokovali jeho príchod. Proroci boli prchká partia, ktorej hnev rozdúchaval bežný prečin — útlak chudobných vládcami zeme. Ich sťažnosti sa nám, ktorí ich čítame v upokojujúcej žiare svojich laptopov, možno zdajú prehnané (ako keď Micheáš vyhlasuje, že jeho vládcovia „kúskujú ľud ako mäso do kotla“ (porov. Mich 3, 3)), no ich obrazy sú vlastne určené nato, aby poukázali na veľmi skutočný problém — oberanie o vlastníctvo.

Preto sa prorok Amos sťažuje: „Šliapete po maličkom a beriete od neho dávky obilia“ (Am 5, 11), Micheáš vraví: „Ak sa im zažiada pole, ulúpia ho, ak domy, zoberú ich; spáchajú násilie na mužovi i jeho dome, na človeku i jeho dedičstve“ (Mich 2, 2), Jeremiáš: „všetci túžia po nečestnom zisku“ (porov. Jer 6, 13) a Izaiáš vyhlasuje: „Beda tým, čo… drobných ľudí odtisli od práva… aby vdovy boli ich korisťou“ (Iz 10, 1 – 2). Pokračovať v tomto výpočte by bolo zbytočné, lebo sila daných textov spočíva práve v tomto hneve voči bohatým. Niekomu sa možno bude zdať, že tu za každú cenu zhľadúvam okrajové výroky, pričom reálne čítanie prorokov by nás presvedčilo o opaku — že nie je možné nájsť žiadnu inú tému, pri ktorej by sme nenarazili na túto, tento útok na tých, „čo utláčajú maličkých, ubíjajú biednych“ (Am 4, 1).

Oberanie chudobných o vlastníctvo je kúsok, ktorý sa dá dosiahnuť tak, že chudobného človeka ovalíme po hlave a vezmeme mu vinicu. Môže to však byť aj subtílnejšia záležitosť, napríklad podvádzanie chudobného falošnými váhami alebo v prípade Židov porušovanie zákonov o sobote. Tie Židom prikazovali, aby každých sedem rokov odpustili svojim bratom dlhy a dlžníkov vyslobodili z otroctva; aby každých päťdesiat rokov vrátili stratený dedičný podiel zeme; aby každým desiatkom kŕmili hladných a kňazov a aj inak odpočívali od hromadenia majetku a bohatstva na úkor blížneho.

Tieto ponosy prorokov platia aj o vládcoch technologického veku od Zuckerberga cez Bezosa a Gatesa až po kohokoľvek, kto vlastní zvyšok. Oberajú chudobných o vlastníctvo, odtisujú ich od ich práva a porušujú zákony o sobote.

III. Tí, čo porušujú sobotu

Jeden z dôvodov, prečo to nevidíme tak jasne, je ten, že sa zmenili veci, ktoré považujeme za „užitočné vlastníctvo“. Pre chudobných v Starom zákone boli užitočným vlastníctvom pôda a ovce, a preto proroci vyobšívali každého chuligána, ktorý si dovolil násilím či prefíkanosťou zbaviť človeka jeho ovečiek či odlúčiť vdovu od jej dedičného podielu pôdy. Pápež sv. Ján Pavol II. v encyklike Centesimus annus však tvrdil, že v dnešných časoch sa okrem pôdy a oviec

vyskytuje ešte iná forma vlastníctva a nemá menší význam ako vlastníctvo zeme. Je ním vlastníctvo poznania, techniky a vedy. Bohatstvo priemyselne vyspelých krajín spočíva oveľa viac na tomto druhu vlastníctva ako na vlastníctve prírodných zdrojov.

Naše zručnosti sú jednoduché veci — schopnosti a návyky, vďaka ktorým sme užitoční sami sebe aj iným. Tieto zručnosti sa vytrácajú. Či skôr sa vymieňajú za nákup a následnú aktiváciu technologických prostriedkov ktoré dosahujú rovnaké ciele, aké kedysi dosahovali naše zručnosti, ale sú závislé od bohatých ľudí.

Vezmime si zjavný príklad a pozrime sa na používanie Máp Google. Kedysi to bolo tak, že človek si úspešne našiel cestu do cieľa, keď sa riadil pokynmi, strategicky používal nohy a hlavu, občas mapu a občas si vypýtal radu od staršieho človeka. Teraz je to skoro už tak, že keď sa chce niekto dostať do cieľa, musí si prenajať údaje o trase od Alphabet Incorporated a jej akcionárov. Slovo „prenajať“ tu používam zámerne, lebo popisuje nie jednoducho prevod vlastníctva, ale vytvorenie nového a trvalého vzťahu medzi chudobným a technologicky bohatým, ktorý chudobného oberá a o vlastníctvo. Problémom nie je obyčajná závislosť na iných, aby sme nadobudli zručnosti, lebo to je súčasťou ľudskej prirodzenosti. Ak chce človek používať mapu, v istom zmysle je závislý od výrobcov máp. No nákup mapy nevytvára neustály vzťah s kartografickým priemyslom ani nenarušuje naše navigačné zručnosti a neuvrháva nás do otrockej závislosti od bohatých kartografov. Bohatým však platíme zakaždým, keď otvoríme Mapy Google. Platíme za údaje (a pár centov za elektrinu); platíme tým, že Googlu dovolíme predať záznam o svojej polohe iným firmám, ktoré ju použijú na výrobu reklám zameriavajúcich sa na naše túžby dedukovateľné z našej geografickej polohy; platíme Googlu prostredníctvom jeho taktiky návrhov pri predaji — to znamená, že Marriott platí Googlu za to, aby bol jeho hotel prvým výsledkom, keď niekto hľadá „hotel“, a McDonald’s platí za to, aby sa jeho zlaté oblúky zdali väčšie a žiarivejšie než štandardné logo reštaurácie vedľa chutnej Rodinnej vývarovne babičky Kuchtičky. Ideme do McDonaldu a dáme mu peniaze, McDonald dá časť našich peňazí Googlu na reklamu a prevod nájmu je úplný.

(Toto je, aspoň myslím, dostatočný popis toho, ako Google zarába peniaze pomocou svojej mapovej služby. Vlastníkom inteligentnej technológie sa nesluší zverejňovať, čo presne platíme, z jednoduchého dôvodu, že inteligentnú technológiu nepotrebujeme. Vždy by sme mohli dôjsť k záveru, že jej cena je prehnaná, a zbaviť sa jej v prospech hlúpejších nástrojov a hlúpejšieho sveta. Amazon, Google, Facebook a iní cedia obrovské množstvo digitálneho potu, aby vyvolali dojem, že ich vynálezy nie sú komodity, ale bezplatné služby. Najmä Zuckerberg je náchylný podporovať túto ilúziu, lebo mu umožňuje tvrdiť, že pripojenie k internetu je univerzálne ľudské právo, ktoré on (ochotne) poskytne „nerozvinutému“ svetu prostredníctvom svojho hnutia „internet pre všetkých“ — hnutia, o ktorom povedal čosi, čo bol asi buď pokus o suchý humor, prejav neprekonateľnej nevedomosti alebo klamstvo ako hrom: „Nie je možné načrtnúť plán, prečo ideme investovať miliardy dolárov do toho, aby sme pripojili k internetu väčšinou chudobných ľudí… Na určitej úrovni sme však presvedčení, že práve nato tu sme, podľa nás to bude dobré a ak to vyjde, čosi z toho sa nám aj vráti.“)

Niekto by však mohol namietať, že porovnávať predaj šikovnej technológie s oberaním izraelských roľníkov o vlastníctvo je prinajlepšom nadsadené. Napokon, nikto nikoho nenúti používať Mapy Google.

Toto je dobrý argument a som presvedčený, že aj pravdivý — no iba v krajne obmedzenom zmysle. Myslím si, že vývojári a predavači GPS technológie majú menšie morálne previnenie než tí, ktorí drancujú Boží ľud a „požierajú ich, akoby jedli chlieb,“ už len preto, že pochybujem, že by čítali Písmo. V očistci strávia menej času a keby mali zahynúť v pekle, zahynú vo vonkajšom okruhu. No skutočnosť, že súhlasíme s nahradením svojich zručností, a že sa dokonca dožadujeme, aby Apple naše schopnosti vylepšil, v nijakom prípade nezbavuje viny bohatých, ktorí podporujú našu kolektívnu vôľu k strácaniu vlastníctva a profitujú z nej. Na rozdiel od moderných meštiakov, ktorí sa zhrýzajú vinou, a pri našom hyperkresťanskom pochlebovaní všetkým obetiam si predstavujú, že prázdne vrecká zbavujú človeka všetkej morálnej zodpovednosti, si proroci nemyslia, že chudobní sú čistokrvné plemeno. Naopak, Jeremiáš síce haní tých, ktorým „na lemoch objavili krv našich biednych, nevinných“ (Jer 2, 34) a ktorí „biednym neprisúdia právo“ (Jer 5, 28), no zároveň tým istým dychom kritizuje aj chudobných:

Sú to len bedári,/ prihlúpi, že nepoznajú cestu Pánovu…/ Zájdem si k veľkým… lenže tí podobne polámali jarmo,/ roztrhali povrazy.

Proroci vidia, ako sa spoločenstvá zlievajú dohromady, bohatí aj chudobní, kňaz i ľud, pričom plytkosť, neresť a ustráchaná zbabelosť tých druhých poskytuje vynikajúci terč pre hrabivosť, chamtivosť a lakomstvo prvých. „Osprostel každý človek, vedomosti nemá“ (Jer 10, 14) hovorí Jeremiáš v rovnostárskom duchu a Izaiášove slová naveky zahanbia socialistov, ktorí by chceli z Biblie urobiť zbraň v triednom boji: „Hľa, Pán pustoší zem a nivočí ju…”

I bude ako ľudu, tak kňazom,/ ako sluhovi, tak jeho pánovi,/ ako slúžke, tak jej panej,/ ako predavačom, tak kupcom,/ ako tomu, čo požičiava, tak tomu, čo si požičiava,/ ako dlžníkovi, tak veriteľovi.

Tieto Izaiášove slová by sme mohli previesť aj do našich čias:

I bude ako predávajúcemu, tak kupujúcemu; ako výrobcovi pornografie, tak závislému od nej; ako autorovi appiek, tak úzkostnému cudzincovi, ktorý si nutkavo prezerá správy…

Človek nejestvuje vo vákuu. Túto skutočnosť poznám veľmi dôverne, lebo ani ja nejestvujem vo vákuu. Jestvujem v Oxforde, nemám smartfón a zistil som, že znovuzískanie zručnosti navigácie mimoriadne sťažila jednoduchá skutočnosť, že všetci ostatní si ju prenajímajú.

Ukazuje sa, že obyvatelia Oxfordu netušia, ako sa dostali tam, kde sú. Ľudia sa väčšinou spoliehajú na svoj telefón do takej miery, že už akoby nevnímajú miesta ako zasadené medzi iné miesta a vo vzťahu k nim, nieto ešte do mesta. Pre väčšinu ľudí v mojom veku je nejaké miesto konečným výsledkom množstva pokynov, ktoré si prenajali od bohatých a poslúchali ich bez toho, aby si ich pospájali do súvislého celku, zapamätali si práve vykonané úkony poslušnosti alebo si predstavili iné možnosti cestovania. Keď sa svojím roztomilým americkým prízvukom spýtam: „Neviete, kde je banka, madam?“ obvykle dostanem výzvu, aby som si ju vygooglil. A keď na svoju hanbu priznám, že nemôžem používať Google, kedy sa mi zachce, uprie sa na mňa pohľad, v ktorom sa zračí ľahký, rozpačitý šok, ako sa hľadí na človeka bez ľavej nohy. A pokojne by ste si mohli kdekoľvek okrem centra mesta, ktoré je pripravené na turistov, vypýtať skôr poloautomatickú zbraň než mapu (pri takýchto prirovnaniach ťažím zo svojej krátkej návštevy v Spojenom kráľovstve; v Štátoch by som zbraň nemal problém získať), lebo kde nie je veľký dopyt po mapách, tam nie je ani veľká ponuka.

Zručnosti sú schopnosti človeka a rozvoj našich schopností sa vždy deje v spoločenstve. Je síce pravda, že ma nikto nenúti používať mapy od Google alebo Apple, no pravda je i to, že vynález, zverejnenie a propagácia technológie GPS pomaly buduje kultúrny svet, v ktorom je stále ťažšie ju nevyužívať, podobne ako auto vybudovalo svet diaľnic. Dalo by sa tvrdiť, že používanie technológie nevylučuje vlastníctvo zručnosti navigácie. Súhlasím, ale iba vtedy, keď sa do tohto výroku vsunie výhrada „okamžite“, lebo zručnosť je návyk a návyk je výsledkom opakovanej činnosti, takže bez opakovanej činnosti človek postupne návyk stráca. Rozhodnutie skôr si zručnosť prenajať než ju vlastniť postupne navigačné schopnosti rozkladá, čo podľa mňa dostatočne dokazuje to, keď sledujeme dvoch mileniálov, ako sa snažia čítať mapu, lebo sa im na výlete autom pokazil iPhone. Nie je to mimo oblasti možného, no keby si človek vždy iba googlil cestu googliacim svetom, zachovanie schopnosti orientácie a navigácie by si vyžadovalo hrdinské a zámerné úsilie.

GPS predstavuje problém, no väčší význam má ako jasný príklad, pomocou ktorého môžeme zadefinovať technologický vek: je to vek oberania chudobných o vlastníctvo nahradením vlastnených zručností prenajatými komoditami, z ktorých sa stávajú prenajaté nevyhnutnosti, a tak menia svet na svoj obraz. Tento popis vysvetľuje, prečo sa cítime väčšmi obdarení schopnosťami než celé ľudstvo pred nami a prečo súbežne s našou hrdou pózou vlastní väčšinu svetového bohatstva osem ľudí; a tiež prečo z týchto ôsmich ľudí väčšina vlastní digitálne technologické impériá, ktoré vysávajú vlastníctvo prostredníctvom dobrovoľnej výmeny prv vlastnených zručností za appky a zariadenia. Ak dokážeme pochopiť, že toto je pravidlo nášho veku, dokážeme vidieť jeho aplikáciu v takmer nespočetných prípadoch:

Vlastnenú zručnosť komunikácie nahradila prenajímaná komodita sociálnych sietí; vzdelanosť nahradilo prenajímané používanie vyhľadávača; schopnosť zabávať sa piesňami, tancom a divadlom, ktorú vlastnilo spoločenstvo, už dávno nahradila prenajímaná spotreba digitálnej zábavy; schopnosť obchodu sa vymieňa za prenajaté pohodlie Amazonu; vlastnený návyk sexuálneho vzrušenia sa vymieňa za prenajatú komoditu pornografie. V každom z týchto prípadov si schopnosti, ktoré majú ľudia na základe svojho vrodeného práva, zhromažďujú bohatí ľudia a predávajú im ich späť ako aplikácie, ktoré si aktivujú cez smartfón, pričom v každom z týchto prípadov sa utvára nový tvor, ktorý netúži ani tak po slobode, pôde, spoločenstve, užitočnom vlastníctve, hospodárskych zvieratách či vnútornom živote, ako skôr po peniazoch, aby si prenajal život od kráľov zeme.

Smartfón teda spĺňa to, čo hovoril C. S. Lewis v diele Zničenie človeka o rádiu: „Ukazuje sa, že to, čo nazývame mocou človeka nad prírodou, je moc, ktorú vykonávajú niektorí ľudia nad inými ľuďmi,“ lebo strata zručnosti a naša ochota si ju prenajímať viedla k drastickej situácii, keď naše základné schopnosti „môžu zadržať iní ľudia… — tí, ktorí predávajú, predaj umožňujú a vlastnia výrobné zdroje.“

Toto všetko môžeme ľahko odmietnuť ako zbytočné vyvolávanie paniky. Veď predsa mnohí si pamätáme, ako sme písali listy, vyberali sme si správy, ktoré budeme čítať, komunikovali bez prenajatých obrázkov, pociťovali zmyselnú túžbu bez pornografie a milovali bez toho, aby sme svoje vzťahy potvrdzovali a uskutočňovali cez vyhlásenia na Facebooku. S malými ťažkosťami by sme mohli svoje stratené zručnosti opäť získať.

Na toto odpovedám: „Zaiste — ale rozprávali ste sa v poslednom čase s niekým, kto má trinásť rokov?“ Nechcem tu robiť ageistické zovšeobecnenia, a preto iba poviem, že by vás to veľmi pravdepodobne deprimovalo a neodporúčal by som vám to, ak sa tomu dá vyhnúť. No ak naozaj musíte, všimnite si, že digitálne vymoženosti, ktoré nahradili naše vlastnené zručnosti, nie sú pre tínedžerov náhrady, ale základný materiál ich existencie. A pre mladšieho než tínedžera, vychovaného na Snapchate, neexistuje písanie rukou; nostalgia sa stále väčšmi spája so spomienkou nie na vlastníctvo, ale na predchádzajúce nájomné vzťahy; krásne spomienky na zlaté časy, keď sme si schopnosť pamätať si minulé udalosti prenajímali od Flickru, a nie od Facebooku, alebo od Facebooku, a nie od Instagramu.

Lewis to povedal veľmi presne: „Nie sú silnejší, ale slabší: lebo hoci sme im vložili do rúk úžasné stroje, predurčili sme, ako ich majú používať… Poslední ľudia ani zďaleka nebudú dedičmi moci. Zo všetkých ľudí budú najväčšmi podriadení mŕtvej ruke veľkých plánovačov a zlepšovačov a sami budú mať najmenšiu moc nad svojou budúcnosťou.“

IV. Hnev

Volanie hebrejských prorokov má ešte jednu spoločnú tému — deň hnevu. A hoci moderní ľudia majú sklon sa pred týmito ponurými súdnymi dňami chvieť, v skutočnosti sú úplne logické. V podstate pri nich ide o to, že civilizácie, ktoré utláčajú chudobných, budú zničené, spustošené, ich polia neúrodné, ich ľud sa zmení na mŕtvoly, matky budú nútené jesť svoje deti a sláva ich kráľovstva bude zrazená až do prachu.

Tieto predpovede božieho hnevu som čítaval ako trochu vonkajšie voči zločinom ľudu — urobil si zlý skutok x, ako pomsta za to sa dovalí národ zo severu a vybije ti mozog z hlavy na skale y bez akéhokoľvek rozumného súvisu medzi tvojím skutkom a vybitím mozgu. Toto som si myslel až celkom donedávna, keď bolo Rusko obvinené zo zasahovania do prezidentských volieb v Spojených štátoch. Neviem, ako túto správu priniesla typicky zdržanlivá BBC v Spojenom kráľovstve, no v Štátoch to začalo veľmi tajomne, iba zriedka sa to označovalo inak než vágnym slovom „zasahovanie“, ktoré vyvolávalo predstavy ľstivých Rusov, ktorí nás šteklia v hlasovacích kabínkach. Nakoniec sa ukázalo, že „ruské zasahovanie“ označovalo väčšinou nezmyselné konanie, keď niektorí Rusi, ktorí videli určitú politickú výhodu vo zvolení Donalda Trumpa, vytvárali falošné správy a komentáre s cieľom vyvolať hnev voči Demokratom a liberálnym témam vo všeobecnosti a šírili ich na Facebooku a Twitteri tak, že týmto firmám dali trochu peňazí pomocou mechanizmu „propagovania príspevkov“ alebo (čo je to isté) nákupu reklamného priestoru. Väčšina Američanov je skeptická voči tomu, že by to malo mať nejaký celkový účinok (je ľahšie povedať, že to spôsobili Rusi, než že by bol vyhral Bernie alebo že, božechráň, dosť veľa ľudí naozaj chcelo, aby bol americkým prezidentom Trump), no vtedy som si uvedomil, a uvedomujem si to stále, že medzi dňom hnevu a oberaním chudobných o vlastníctvo jestvuje štrukturálny súvis.

Oberanie mnohých ľudí o vlastníctvo vkladá vlastníctvo do rúk malého počtu ľudí. Vlastníctvo v rukách malého počtu ľudí je väčšmi v bezpečí pred chybami mnohých, no je aj náchylné ku katastrofe. Vlastníctvo odovzdané trom ľuďom, a nie rozdelené medzi tristotisíc, sa dá ľahšie okamžite ukradnúť, zničiť alebo s ním manipulovať.

V prípade amerických volieb je situácia jasná. Väčšina Američanov vymenila zručnosť čítania správ a kritického myslenia za prenajatý zlepšovák, keď im správy doručuje „News Feed“ (tento výraz sa do slovenčiny obvykle prekladá ako novinky či správy, doslova však znamená „kŕmič správami“, pozn. prekl.), čo je vhodný názov pre technický prostriedok, ktorý nám umožňuje bez rozlišovania hltať informácie. (Možno poviete, že Američania nikdy nemali zručnosť kritického myslenia, čo by určite stálo za zváženie, no tú mizernú vojnu sme vyhrali.) Vlastníctvo, ktoré patrilo mnohým miliónom, sa vymenilo za technický prostriedok, ktorý vlastní a prevádzkuje niekoľko softvérových dizajnérov a akcionárov. Dôkazom toho, že naozaj išlo o výmenu, bola reakcia Američanov na krízu s „falošnými správami“ — nezahodili svoje zariadenia a znovu sa nenaučili stratenú zručnosť nebyť dôverčivými hlupákmi, ale požadovali, aby tí, ktorí vlastnia, udržiavajú, organizujú a prevádzkujú algoritmický News Feed, svoj produkt vylepšili. Dokonca sme Marka Zuckerberga postavili pred súd. A ten nám sľúbil (a ak nemôžeme veriť sľubu miliardára, tak potom čomu?), že News Feed sa vylepší a falošné správy sa vykorenia. Kiežby bol Mark Zuckerberg aspoň trochu ostrý. Potom by mohol jedným dychom povedať:

„Pozrite sa, keď vymeníte svoju schopnosť intelektuálneho rozlišovania za používanie robotov, ktoré som navrhol, pričom veľmi dobre viete, že navrhujem roboty s cieľom zarábať peniaze; a keď súhlasíte s tým, aby tieto roboty zbierali a predávali vaše informácie; a navyše keď súhlasíte s tým, aby ste boli chápaní ako konglomerát opakovateľných čŕt, ktoré roztrieďujú a dôsledne označujú moje roboty na zarábanie peňazí, aby vás mohla osloviť ktorákoľvek reklamná agentúra hodná svojho bezbožného úspechu tým, že napíše pár kľúčových slov do vyhľadávania v preceňovanej tabuľke; tak potom čo iné čakáte, do pekla jazerného, než že tí, ktorí chcú osloviť masu ľudí, aby ich presvedčili o pravdivosti určitého množstva tvrdení, zaplatia peniaze, aby vás oslovili, s rovnakou ľahkosťou ako platí peniaze McDonald’s, aby masa ľudí dychtila po kuracích nugetoch, alebo nespočetné množstvo internetových zoznamiek platí peniaze za to, aby s pomocou kľúčových slov zaútočila na vašu osamelosť a vy ste uverili, napriek donebavolajúcej nepravdepodobnosti, že dnes večer pôjdete na rande? Ako povedal C. S. Lewis, a ak ho nepoznáte, mali by ste si ho prečítať: ,pokiaľ ide o sily, ktoré sa prejavujú na [Facebooku], človek je nielen ich vlastníkom, ale naň rovnako aj vplývajú a on im podlieha.’ Preto namiesto toho, aby ste ma hnali pred súd, uznajte svoju technologicky pozitívnu a dobrovoľnú podriadenosť a pokľaknite.“

Američania boli a sú ľahkým cieľom ideologického ničenia, lebo svoje schopnosti odovzdali pár bohatým ľuďom vo forme jedného ľahko manipulovateľného mechanizmu — vlastne je zavádzajúce povedať, že niekto s niečím „manipuloval“, lebo skôr použil News Feed tak, ako sa má používať. Na to, čo si kedysi vyžadovalo prepašovanie špiónov, agentov KGB a marxistov na univerzity, dnes stačí propagovať príspevok o tom, ako je Hillary Clintonová v skutočnosti robot alebo umiera alebo aspoň umiera túžbou byť robotom. Celá generácia prenajímajúcich sa vyhýba všemožnému drobnému nepohodliu, ale cenou za to je, že si zvyšuje celkové riziko katastrofy, keď sa tých pár rúk, ktoré ju nesú, zachvie alebo sa rozhodne stisnúť — a ona nemá v zálohe žiadne vlastné zručnosti, na ktoré sa môže spoľahnúť.

Toto je logika prorokov, podľa ktorých je oberanie chudobných o vlastníctvo nielen čosi veľmi škaredé, ale pripravuje aj pohromu, lebo vlastníctvo, ktoré bolo kedysi pokojne a bezpečne rozdelené medzi mnohých, je možné z malého počtu chamtivých rúk vyraziť. Toto by som neváhal nazvať ďalšou základnou témou prorokov: že to, čo sa hromadí oberaním o vlastníctvo, zničí v deň hnevu mor a násilie. U Izaiáša čítame:

Beda tým, čo hromadia dom na dom/ a pole pripájajú k poľu,/ takže nieto viac miesta/ a uprostred krajiny ste sami ubytovaní (Iz 5, 8).

Toto hromadenie užitočného vlastníctva do rúk malého počtu ľudí Pán celkom primerane trestá katastrofou hladomoru a ekonomickej stagnácie, ktorá má sklon nastať vždy, keď je majetok rozdelený nespravodlivo a z pôdy sa stáva monokultúra jednej či dvoch poľnohospodárskych firiem:

Počujem, Pane zástupov:/ „Ver, že množstvo domov bude pustatinou,/ vo veľkých a krásnych nebude nik bývať."/ Áno, desať jutár vinice urodí jeden bat [čo nie je veľa`]/ a chomer siatia efu urodí [takisto nie veľa] (Iz 5, 9–10).

Podobne, podľa toho istého vzorca, sa hromadenie bohatstva popisuje u Habakuka. To, čo sa zhromažďuje pomocou oberania o vlastníctvo, je jedinečným spôsobom vystavené katastrofe:

„Beda tomu, kto hromadí, čo nie je jeho. Dokedy ešte?/ A hromadí proti sebe mračno hliny.“/ Či nepovstanú náhle, čo zahryznú do teba,/ a nezobudia sa, čo tebou otrasú?/ Potom im budeš korisťou./ Preto, že si vyplienil mnohé národy,/ vyplienia ťa všetky ostatné kmene (Hab 2, 6–8).

Tento vzorec sa opakuje v celom Starom zákone, keď sa z ľudu obraného o vlastníctvo stane masa, ktorej prežitie závisí od technologickej starostlivosti, a teda je možné ho „okamžite“ zničiť. Najjasnejšie je to vyjadrené u Izaiáša, vo verši, ktorý popisuje súčasnú dobu prenikavejšie než desiatky vášnivých útokov proti technológii, ktoré chrlia woke mileniáli:

Lebo toto hovorí Pán, Jahve, Svätý Izraelov:/ „Návratom a pokojnosťou budete oslobodení,/ v tichosti a dôvere je vaša sila,“/ ale nechceli ste./ Ba vraveli ste: „Nie, ale bežme na koňoch!“ [symbol technológie v SZ] -/ preto budete bežať./ „A na rýchlonohých sa nesme!“ -/ preto budú rýchli vaši stíhači./ Tisíc sa vás trasie pred hrozbou jedného,/ pred hrozbou piatich utečiete… (Iz 30, 15 – 17).

Toto je nápis na náhrobný kameň nášho technologického veku, ktorý ho zhŕňa a odsudzuje ako celok: „Tisíc sa vás trasie pred hrozbou jedného.“

Ako prevenciu pred dňom hnevu všetci proroci odporúčajú obnovenie poslušnosti voči zákonom o sobote: „Chráňte si dušu a nenoste v deň sobotný bremená a nevnášajte ich cez brány Jeruzalema“ (Jer 17, 21). Obzvlášť jasné a silné je to u Jeremiáša, keď žiada, aby Izraeliti oslobodili svojich otrokov, čo úplne doslova znamenalo vrátiť obraným ich vlastníctvo, aby už viac nepotrebovali zaopatrenie od svojich pánov, ale mohli sa postarať sami o seba. Božie tresty a pokyny nie sú náhodné, naopak, oslobodenie otrokov a opätovné rozdelenie nahromadeného vlastníctva je úplne logicky tým, čo chráni izraelský ľud pred obraním o vlastníctvo, aby sa z neho nestala nahromadená masa, pripravená nato, aby ju ľahko zmietol mor, násilie a vojna. Netreba ani hovoriť, že proroci boli väčšinou ignorovaní a deň hnevu prišiel vo forme babylonského zajatia. Tak, ako Američania spokojne žijú so svojimi algoritmizovanými správami, tak Izraeliti spokojne žili so svojimi vlastnými formami oberania o vlastníctvo, a nesnažili sa vlastníctvo obnoviť, naopak, rozhodli sa žiadať, aby ich vodcovia zdokonalili mašinériu, budovali si armády a snažili sa získať pomoc z Egypta, aby čelili útoku, tak ako sa my snažíme získať pomoc od našich technologických kráľov, aby nás zachránili pred našou novoobjavenou idiociou.

V. Smartfóny

Už som povedal, že Ježiš by podľa mňa nepoužíval smartfón, a už ste asi pochopili, že podľa mňa by Ježiš nepoužíval veľmi mnoho z našich technických prostriedkov. Som o tom presvedčený, lebo Ježiš vo svojom hneve voči tým, ktorí chcú obrať chudobných o vlastníctvo a ktorí „vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia“ (Mk 12, 40), cituje prorokov. Zákonníci a farizeji v Novom zákone sú vinní z rovnakých skutkov ako naše superstars zo Silicon Valley — berú úkony, ktoré muži a ženy môžu vykonávať zo svojho vrodeného práva, zo svojej moci, a robia ich závislými od seba, dostupnými za nájomné: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi… Hovoríte: ,Kto by prisahal na chrám, to nič nie je, ale kto by prisahal na chrámové zlato, jeho prísaha je účinná.’“ (porov. Mt 23)

Samozrejme, Ježiš hovorí o duchovnom oberaní o vlastníctvo. Farizeji spravili zo Zákona akýsi technologický mechanizmus, ktorý si vyžadoval prevod vlastníctva (chrámové zlato), aby mnohým ľuďom dali účinný duchovný život — ich slovo Bohu do ucha. To, čo urobili farizeji so Zákonom, robili chmatáci pôdy s poľnohospodárstvom a smartfónová revolúcia robí s našou každodennou existenciou: stále väčšmi sme povinní prenajímať si od bohatých technické prostriedky nato, aby sme žili, hýbali sa a motali tak, ako generácie pred nami bez toho, aby boli povinné si čokoľvek kupovať.

Beda technologickému veku, lebo zatváraš každodenný svet pred ľuďmi a hovoríš: „Kto by sa pokúšal dostať na nejaké miesto, vzdelávať sa, študovať, zabávať, čítať, písať, komunikovať, predávať, kupovať, flirtovať, to nič nie je, ale kto by robil tieto veci prostredníctvom nájomného zaplateného Googlu, Amazonu, Verizonu a iným — to už je účinné, lebo svet sa deň čo deň tvorí na ich obraz. Nasledovníci Ježiša Krista sa nemajú nechať zapliesť do machinácií pozemských kniežatstiev a mocností. Zdá sa, že používanie smartfónu je symbolom a sviatosťou stále väčšej a zbytočnej závislosti od pozemskej moci. Preto si nemyslím, že by kresťania mali používať smartfón.


Marc Barnes

Vo svojich textoch sa hojne venuje technológiám a v USA bol v minulosti známy ako bloger s prezývkou „zlý katolík“. Dnes je šéfredaktorom časopisu New Polity.

Ďalšie texty z rubriky