Verbum
6094333514_33206d2ff6_b

Antonio Gramsci: Ako ovládnuť spoločnosť cez kultúru

Elity majú neobyčajnú moc. Moc, ktorá dokáže pretvárať spoločnosť a meniť dejiny. Elity vytvárajú aj ducha doby, ktorý sa vznáša nad spoločnosťou a formuje ju.

Americký konzervatívny komentátor Patrick J. Buchanan píše o dnešnej elite, ktorá sa „zmocnila inštitúcií, ktoré formujú a sprostredkúvajú myšlienky a ktorá vytvára nový ľud, ktorý však už nie je tým národom pred Bohom.“ [1] Buchanan píše predovšetkým o Spojených štátoch, no platí to aj pre celú západnú civilizáciu, v ktorej je hlboko vtlačená kresťanská identita.

Antikoncepcia, umelý potrat a eutanázia boli kedysi vnímané ako závažné morálne previnenia, homosexuálne spolužitie ako jasné protirečenie vzťahu medzi jedným mužom a jednou ženou. Rešpektovaný bol aj objektívny morálny zákon. Hoci ho nikto v praxi nedokázal naplno dodržiavať, väčšina ľudí vedela, aké sú pravidlá morálky.

Dnes sa potrat a eutanázia vníma ako možnosť voľby, homosexualita ako jedna z mnohých relevantných sexuálnych orientácií a subjektivizmus ako moderná a pokroková morálka. Kto hlása opak je nezriedka považovaný za bigotného a netolerantného, či dokonca za extrémistu. 

Vnímanie toho, čo je správne a čo nie sa v posledných desaťročiach veľmi zmenilo. Niektorí si občas povzdychnú so slovami, že nenormálne sa stáva normálnym a naopak. Kde sa však začal tento obrat a kto bol jeho tvorcom? 

Za tým všetkým nemožno vidieť iba malú skupinu ľudí alebo dokonca jedného človeka. Je to celý komplex ideí, ktoré sa zrodili v ľudských mysliach a vytvorili novodobú klímu. Tá nie je priateľská k objektívnej morálke a k hodnotám, ktoré reprezentuje najmä kresťanstvo.

Jedným z hlavných architektov tejto morálnej klímy bol nepochybne aj taliansky filozof a komunista Antonio Gramsci (1891-1937). Vladimír Palko v knihe Levy prichádzajú nazval Gramsciho „prorokom Jeremiášom západneho marxizmu“ a ako uvidíme neskôr nie je to vôbec prehnané tvrdenie. [2]

Na prvý pohľad možno Gramsci nemal zaujímavý život. Žil relatívne krátko, zomrel vo veku 46 rokov a z toho 11 rokov prežil vo väzení, do ktorého ho dostal Mussoliniho fašistický režim. Gramsci bol navyše často chorý a slabý. Aj dnes je Gramsci širšej verejnosti málo známy. Napriek všetkému jeho duch prežil dodnes.

Gramsci bol oddaný komunista a veril, že víťazstvo komunistickej revolúcie je možné, no nie tak, ako si to často predstavovali jeho ideologickí kolegovia. Gramsci hľadal odpovede na pálčivú otázku, ako je možné, že komunizmus zvíťazil v agrárnom Rusku a nie v kapitalistických krajinách západu – vo Veľkej Británii, vo Francúzsku, v Taliansku, v Nemecku. Hoci Marx predpokladal, že kapitalizmus skončí a nahradí ho komunizmus, nič také sa nestalo, práve naopak, kapitalizmus na západe prežíval rozkvet. [3]

Mnohí západní marxisti boli znechutení brutalitou Leninovej revolúcie a aj napriek tomu, že komunisti v Rusku zvíťazili silou, neovládli dušu a myseľ bežného Rusa. V Gramsciho podaní mala revolúcia na západe najprv ovládnuť kultúru a až potom uchopiť moc, nie naopak. Ak získate kultúru, získate myslia ľudí, pretože práve kultúra produkuje myšlienky a prostredníctvom toho je možné získať moc nad jednotlivcom a spoločnosťou.

Komunisti mali pochodovať kultúrnymi inštitúciami a získať dominanciu. Tento pochod bol veľmi úspešný. Gramsciho kultúrna revolúcia zvrhla vládnucu triedu a všetko utlačovateľské, čo reprezentovala – kresťanstvo, tradičnú morálku a hodnoty. Táto buržoázia ovládala kultúru a tým aj ducha spoločnosti. 

Aké ciele si zvolili západní komunisti inšpirovaní Gramscim? Bolo to predovšetkým kresťanstvo a najmä Katolícka cirkev. Náboženstvo je mocné lepidlo spoločnosti a ak to lepidlo nie je také silné, spoločnosť je oveľa viac náchylnejšia veriť ideológiam.

Kresťanské cirkvi na západe prebrali do svojej agendy a teológie liberálnu filozofiu. Cirkvi sú často redukované na sociálne a charitatívne spolky, hoci ich primárnym záujmom by mala byť spása človeka. 

Ďalším cieľom revolúcie je inštitúcia rodiny. Rodina, ktorá zásadným spôsobom formuje človeka a vytvára jeho pohľad na život, národ a vôbec na celý okolitý svet. Ak je rodina rozleptaná, ako výchovná náhrada sa ponúka štát alebo vládnuca ideológia. [4]

Revolučné a ľavicové myšlienky získali prevahu aj vo vzdelávacích inštitúciách, v kultúre, v umení, vo filmovej tvorbe a v zábavnom priemysle. Už málokto sa pohorší nad uvoľnenou morálkou, ktorá je prezentovaná novou kultúrou. A ak aj áno, je často považovaný za zaostalého.

Ľavicoví revolucionári sa usadili v médiách, ktoré sa stali vynikajúcim nástrojom pre šírenie progresívnych myšlienok, de facto normalizáciu toho, čo bolo kedysi považované za nenormálne.

Podobne efektívnym nástrojom sa stala súdna moc. Súdy boli a naďalej sú pri implementovaní progresívnej ideológie do zákonodarstva kľúčovým faktorom. Pre nových revolucionárov už nie je dôležitý silovo-bezpečnostný aparát (armáda, či polícia), ale súdna moc.

Najznámejším príkladom súdneho aktivizmu novej ľavice je rozsudok Najvyššieho súdu USA v kauze Roe proti Wade z roku 1973, ktorý dopadol v prospech liberalizácie umelých potratov. V roku 2022 bol síce tento rozsudok zrušený, no smutným mementom zostáva smrť tisícov nenarodených detí. Ďalším príkladom je rozsudok toho istého súdu z roku 2015, ktorý rozhodol, že všetky štáty USA majú povinnosť zákonne uznávať homosexuálne zväzky. [5]

Súdny aktivizmus tohto typu sa nevyhol ani Slovensku. Prezident Andrej Kiska v roku 2015 vyhlásil referendum o rodine bez štvrtej otázky, ktorá sa týkala práv pre registrované partnerstvá. Táto otázka nebola uznaná Ústavným súdom. [6]

Takzvanou salámovou metódou boli na západe legalizované potraty, eutanázia, homosexuálne zväzky, normálnymi sa stali rozvody, antikoncepcia, či prístup k drogám. Vernosť jednému partnerovi už nie je očakávaná, láska k vlasti sa často považuje za nebezpečný nacionalizmus. 

Leví podiel na tomto obrate možno pripísať aj nenápadnému Gramscimu, ktorý sa stal duchovným otcom novej ľavice. Hlboko ovplyvnil myslenie dnešných progresívcov, pre ktorých je kultúra skvelé miesto, kde môžu uskutočniť svoju revolúciu.

Čo teda dodať na záver? Existuje nejaká nádej pre konzervatívcov a kresťanov, aby dokázali zvrátiť vec vo svoj prospech? Americký prezident Ronald Reagan v prorockom prejave pre britský parlament z roku 1982 hovoril o pochode demokracie a slobody, ktorý privedie marxizmus na smetisko dejín. [7] Len málokto mu vtedy veril. No o desať rokov neskôr sa rozpadol Sovietsky zväz a krajiny východného bloku sa nadýchli do novej slobodnej éry.

Gramsciho duch síce dnes vládne kultúrnym inštitúciam, no nesmieme zabudnúť, že podobne ako marxizmus aj jeho moderný derivát stojí na falošnom chápaní ľudskej prirodzenosti. Jeho trvanlivosť je obmedzená rovnako ako v prípade marxizmu.


* * *
[1] Buchanan, Patrick. Smrť západu, 2001.
[2] Palko, Vladímir. Levy prichádzajú, 2019.
[3] https://www.thoughtco.com/cultural-hegemony-3026121
[4] Antonio Gramsci, Cultural Marxism, Wokeness and Leninism 4.0
[5] Najvyšší súd USA: Každý štát únie musí povoliť manželstvá homosexuálov.
[6] Referendum na Slovensku v roku 2015.
[7] https://providencemag.com/2016/12/reagan-soviets-ash-heap-history/

Erik Dujava

Je členom Spoločenstva Ladislava Hanusa. Venuje sa spoločenským, kultúrnym a náboženským témam.

Ďalšie texty z rubriky