Do kín sa dostáva celovečerný dokument Slobodní režiséra Slavomíra Zrebného o katolíckych disidentoch a lídroch tajnej Cirkvi Silvestrovi Krčmérym a Vladimírovi Juklovi. Krátko pred jeho premiérou sme sa v strižni rozprávali s jeho autorom.
V rozhovore sa dočítate aj:
- Prečo Krčméry a Jukl vytrvali spolu,
- aký bol ich vzťah a osobnosti,
- ako film vznikol,
- ako hľadí autor na prístup k obdobiu slovenského štátu,
- či sa na Slovensku nakrúca len sociálna dráma.
V iných rozhovoroch si už vysvetlil, že na začiatku tohto filmu bolo stretnutie Komunity svätého Egídia na Velehrade. Zdá sa mi neuveriteľné, že slovenským študentom o podzemnej Cirkvi rozprával priateľ z Talianska.
Áno, bol to Leonardo, náš priateľ z Ríma. A keďže sme boli na Velehrade, on to využil ako príležitosť, aby nám povedal o histórii Velehradu, ale hlavne o histórii tajnej Cirkvi, pretože počas socializmu tu mal nejaké kontakty na „tú“ podzemnú Cirkev. Vtedy som ešte nevnímal tajnú Cirkev ako taký fenomén. Pripravil si pre nás komplexnú prednášku o príbehu tajnej Cirkvi a niektorých osobnostiach v Československu. A my sme boli zrazu úplne nadchnutí. On, Talian, nám dal excelentnú prednášku o československej tajnej Cirkvi. Zo školy sme o tom takmer nič nevedeli. Žiaľ, ani z Cirkvi.
Naozaj si sa len pred 10 rokmi dozvedel o tých všetkých príbehoch?
Vtedy som do toho prvýkrát prenikol hlbšie. Bolo to dávno pred tým, než som začal pracovať v Ústave pamäti národa. Niečo sme, samozrejme, vedeli, ale až na Velehrade som počul príbehy veľkých osobností. Prirodzene prišla otázka či ešte niekto z nich žije. A zistili sme, že takí sú: Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. Vlado Jukl bol ešte v dobrej kondícii a keď sme prišli, hneď nám nalial za pohárik a bol veľmi vtipný a príjemný. Silvo Krčméry však už bol ťažko chorý a na lôžku. Tam to bolo skôr o tichej prítomnosti. No a kedže som bol na filmovej škole, nebolo ďaleko k myšlienke, že toto si nemôžeme nechať pre seba.
Pred desiatimi rokmi boli Krčméry a Jukl známi iba niektorým. Neskôr, keď obaja zomreli, na rôzne podujatia venované aj im prišli len tí, ktorí sa angažovali v podzemnej Cirkvi, pár historikov a nadšencov…
Vtedy som si uvedomil, že sú to velikáni, ktorých široká verejnosť takmer vôbec nepozná. Na druhej strane, v niečom bolo sympatické, že si nikdy nerobili promo, nepotrebovali sa ukazovať. Preto vnímam, že je úlohou našej generácie vyniesť ich na svetlo a podeliť sa s týmto pokladom. Neskôr som nastúpil do ÚPN a pár dní nato zomrel Silvo. Vtedy som naozaj pocítil, že nie je na čo čakať.
O ich životoch by sa dali nakrútiť aj samostatné filmy. Prečo si sa rozhodol pre jeden súhrnný?
O Silvovi, Vladovi, ale aj o Kolakovičovi som chcel najskôr natočiť samostatné filmové portréty, ale ich príbeh a životy boli také späté, že sa nedalo o jednom hovoriť bez druhého. Rozmer komunity je u nich nesmierne prítomný. Obaja boli silné osobnosti, ale Kolakovič do nich zasial rozmer duchovnej rodiny. „My“ bolo pre nich viac ako „ja“. Mali odlišné povahy a často aj pohľady, ale dokázali to brať ako obohatenie – sme spolu a máme možnosť sa pozrieť na jednu vec z rôznych pohľadov, viesť aj kritickú debatu. Oni naozaj verili, že patria k sebe, čo je inšpiratívne pre dnešnú dobu, ked sa všetko rozpadá… Aj keď im išlo o život, vedeli držať spolu.
Hoci spolu neboli vo väzení, teda v tom istom čase, ale na rôznych miestach…
