Verbum
VERBUM 1200x628

Strata rešpektu k štátu ako konzervatívnej hodnote

Tento príspevok píšem ako reflexiu inšpirovanú jesenným číslom časopisu Verbum, ktoré bolo venované konzervativizmu na Slovensku. Osobne sa cítim byť konzervatívcom a už dlhšie premýšľam, ktoré sú tie konzervatívne hodnoty, čo treba chrániť a pestovať. Iste je to ľudský život, ďalej prirodzené manželstvo a rodina. Sú to však všetky témy, ktoré konzervatívci riešia, alebo máme aj inú „agendu“? Som presvedčený, že áno, tej agendy je ešte celkom dosť.

Pre mňa predstavujú konzervatívne hodnoty aj štát, cirkev a verejné inštitúcie ako také. Ako konzervatívne zmýšľajúcemu človekovi mi záleží na tom, aby ich ľudia brali vážne, aby boli rešpektované, aby požívali úctu a dôveru spoločnosti. Zíde sa to najmä v ťažkých časoch, ale nielen vtedy. Napríklad si úprimne myslím, že správny konzervatívec je aj vlastenec, lokálpatriot, uvedomelý člen Cirkvi. Hrdo a sebavedomo sa hlási k svojmu štátu nielen pri úspechoch športovcov (Pán Boh zaplať za ne!), zaujíma sa o dejiny, kultúru a osobnosti vlastného národa, udržiava miestne tradície, angažuje sa vo verejnom živote v rámci svojich možností, lebo mu leží na srdci spoločné dobro. Rešpektuje odporúčania inštitúcií, lebo sa spolieha, že fungujú a sú kompetentné, aktívne sa zapája do života cirkevného spoločenstva.

Takto nejako si predstavujem svet konzervatívca popri tom, že obhajuje ľudský život od počatia po prirodzenú smrť a uznáva prirodzené manželstvo.

Ako sme na tom na (vraj) konzervatívnom Slovensku?

Na túto otázku sa pokúsim zodpovedať vychádzajúc zo skúsenosti z pandémie. Ako zvládol štát, či verejné inštitúcie svoju úlohu počas uplynulých dvoch rokov? Vzrástla medzi ľuďmi ich vážnosť a autorita? Majú vyššiu alebo nižšiu dôveru u ľudí? Mohli sa na ne ľudia spoľahnúť, oprieť sa o ne?

Cirkev hodnotiť nebudem. Som členom katolíckeho kléru a preto mi neprináleží verejne hodnotiť prácu mojich „kolegov“. Hoci mám svoj názor, dnes ho nebudem prezentovať.

Keď zložili po parlamentných voľbách v roku 2020 sľub noví poslanci Národnej rady, začali znieť reči o najkonzervatívnejšom parlamente v doterajších dejinách modernej Slovenskej republiky. Niektorí sa tešili, iní sa naopak obávali, že tu prebehne akási „konzervatívna revolúcia“ v kultúrno-etických záležitostiach. Nestalo sa tak a tipujem, že sa už ani nestane. Ak sa zameriame na kultúru parlamentu, vážnosť tejto inštitúcie opäť raz utrpela. Či pri schvaľovaní núdzového stavu, alebo obrannej dohody s USA, na Vodnom vrchu sa odohrávalo nedôstojné divadlo. Parlament dlhodobo patrí medzi najmenej dôveryhodné inštitúcie. Tento „najkonzervatívnejší parlament“ to podľa mňa nevytiahne z biedy.

Ako je to s vládou?

Vyslovím azda silné tvrdenie, ale myslím si, že reprezentanti moci, ktorí vzišli z volieb 2020, zdiskreditovali konzervativizmus na Slovensku (ktorý akože reprezentovali) na dlhé obdobie. Nejde o to, že dramaticky klesli ich preferencie, hoci aj to je vizitka sama osebe. Ľudia vždy nadávali na vládu a boli kritickí. Ale teraz to nadobudlo obrovské rozmery. Viem to napríklad zo spovednice, ale aj z bežných rozhovorov medzi „plebsom“. Príčin je iste viac, pandémia im dala „vyniknúť“. Uvádzam postrehy veriacich, s ktorými sa viac-menej stotožňujem: niektoré návrhy opatrení a riešení pôsobili ako burza nápadov a ich prezentácia ako verejný brainstorming, iné boli absurdné a bizarné (obuv sa dala kúpiť, šaty nie), ďalšie vyslovene neprimerané a neférové (napríklad voči kostolom).

Do toho sme boli svedkami hecovania emócií, teatrálnych výstupov, nezrelého a detinského správania protagonistov. Nuž, tak podľa mňa nevyzerá konzervatívna politika. Tak nevyzerá posilňovanie dôvery v inštitúcie a štát. Konzervatívne cítiaci človek ako ja pri tom trpel. Konzervatívny človek totiž očakáva triezve a logické argumenty, trpezlivé vysvetľovanie (nie kampaňovanie), seriózne vystupovanie (to neznamená nudné), upokojovanie situácie, zdržanlivosť. Naši konzervatívci (či deklarovaní, či samozvaní, či takzvaní) to skrátka nezvládli. Niekedy sa strápnili, inokedy sa ukázali ako neschopní. Ale hlavne vytáčali ľudí (aj mňa osobne), stupňovali polarizáciu, nervozitu a neistotu. Všetci sa bavili o pandémii – doma, na ulici, v práci – nebol problém pozbierať názory ľudí na dianie v štáte. Nespomínam si, žeby niekto chválil…

Uvedomujem si, že som na nich prísny. Nesúdim ich z pozície, že ja by som to určite zvládol lepšie, kebyže som tam, lebo po boji je každý generálom. Snažil som sa iba popísať, čo sa tu dialo a ako som to vnímal. Napriek tomu, že nie som voličom žiadnej vládnej strany (volil som KDH), tejto vláde som úprimne fandil. Po prvej polovici ich mandátu som však sklamaný. Dojem z vládnutia je viac ako rozpačitý, rovno napíšem, že to zbabrali. Chvíľami som bol počas tých dvoch rokov naozaj znechutený a nečudujem sa nikomu, kto bol znechutený tiež.

Slabá útecha a nová výzva

Pôvodne sa môj príspevok mal končiť takto: Bojím sa, že po tomto výkone sa dôvera ľudí v štát a jeho inštitúcie dosť hlboko prepadla, u viacerých bola zničená. Keď príde nová kríza, alebo v čase relatívneho pokoja – budú ľudia ešte ochotní angažovať sa vo verejnom živote a za spoločné dobro? Tipujem, že po tomto marazme bude o voľačo ťažšie dokopať sa k tomu. Viem, aj iné vlády pri manažovaní pandémie chybili. Vôbec si nemyslím, že len „naši“ boli lúzri a všetci naokolo vedeli, čo majú robiť. Ale to je slabá útecha. Popri robení chýb by som totiž očakával schopnosť poučiť sa z nich a tiež učiť sa od ostatných. Bohužiaľ, nezdá sa mi, že naše „konzervatívne“ autority preukázali onú schopnosť.

Lenže medzitým prišla nová kríza a výzva – vojna na Ukrajine. Pandémiu (ktorá ani nestihla skončiť) sme v podstate rýchlo hodili za hlavu a chtiac-nechtiac sme sa museli venovať vojnovým utečencom. Na základe prečítaného a sledovaného sa mi javí, že za prvý mesiac krízy sme to zvládali na jednotku. Myslím si však, že nie vďaka štátu, ani napriek nemu, skôr bez ohľadu na štát. Zistili sme, že na Slovensku je masa ochotných a obetavých ľudí, ktorým patrí všetka česť. Nebyť najmä angažovaných kresťanov, štát by nestíhal. Naši konzervatívci vo verejných funkciách sa nejako zvlášť nevyznamenali.

Asi najťažšia otázka znie, prečo slovenskí konzervatívni politici (opakovane) sklamali alebo zlyhali. Oni by sa asi bránili a ponúkli by výpočet svojich úspechov. Napríklad zrovnoprávnenie cirkevného školstva, zriadenie Úradu splnomocnenca vlády SR pre ochranu slobody vierovyznania, vznik Dňa pamiatky obetí komunistického režimu. Za to ich treba pochváliť. Nemožno len haniť a sťažovať sa. Ibaže toto sú veci, ktoré nemajú silný celospoločenský ohlas. Inými slovami – s týmto sa „nepredajú“.

V skutočnosti nepoznám presnú odpoveď na takto položenú otázku a rád si prečítam niekoho, kto si trúfne ju zodpovedať. Skúsim len zopár domnienok: niekedy je za tým filozofia „len aby dobre bolo“ (nepohnevať si príliš verejnosť), inokedy nekompetentnosť, neschopnosť alebo „buranstvo“ a inokedy nesúlad deklarovaného konzervativizmu s osobným morálnym profilom jeho reprezentanta. To všetko škodí konzervatívnej myšlienke a politike na Slovensku.

Napriek napísanému stále mi leží osud Slovenska a konzervatívnej politiky na srdci a želám si, aby to tu fungovalo. Pokúsim sa zo svojej strany k tomu prispieť a verím, že aj ostatní čitatelia a prispievatelia časopisu Verbum. Lebo láska k vlasti je tiež konzervatívna hodnota, tento štát pokračuje ďalej a musí nám na ňom záležať!


Ján Kliment

Je kňazom Bratislavskej arcidiecézy. Pred tým, než sa stal kňazom, vyštudoval meteorológiu a klimatológiu na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského. Popri kňazskej službe sa venuje sledovaniu náboženského, politického a spoločenského života doma i vo svete. Pôsobí ako predseda Komisie pre mládež Bratislavskej arcidiecézy a výpomocný duchovný vo farnosti Bratislava – Blumentál. Pochádza zo Žemberoviec.

Ďalšie texty z rubriky