Celosvetovo známy americký konzervatívny komentátor Tucker Carlson v poslednom období objavuje strednú Európu. V lete bol v Maďarsku, odkiaľ vysielal niekoľko častí svojej televíznej relácie, ktorá vyvrcholila rozhovorom s maďarským premiérom Viktorom Orbánom. Po návrate domov zas divákom svojej televízie priniesol rozhovor s poľským prezidentom Andrzejom Dudom. Je pritom verejným tajomstvom, že Carlsonovi v Maďarsku otváral dvere pomerne dobrý znalec Slovenska, Rod Dreher. Ako je teda možné, že Carlson nemal záujem aj o rozhovor so slovenským premiérom, ktorý je úprimne presvedčeným a praktizujúcim katolíkom, hlásiacim sa ku konzervatívnemu pohľadu na svet?
Text vyšiel v tlačenom Verbume v jeseni 2021.
Myslím si, že preto, lebo Eduard Heger a rovnako aj väčšina politicky aktívnych slovenských konzervatívcov symbolizuje len „lite“ verziu, teda akože konzervativizmus — prúd, ktorý má svoj vrchol za sebou, vyčerpal sa, v USA je už v podstate mŕtvy. Najvyšší čas, aby si to uvedomili aj slovenskí konzervatívci. Pojmom akože konzervativizmus označujem poňatie konzervatívnej politiky, ktoré síce vychádza z konzervatívnych svetonázorov, no nechce ich v politike presadzovať. Typické preň je napríklad povedať som proti potratom, ale ne budem to presadzovať, prípadne pre zmenu v tejto oblasti nič neurobím. Okrem politiky ho však možno badať aj v iných sférach verejného života, akými sú kultúra, biznis, akademická sféra, a v istých obmenách ho môžeme vidieť aj v Cirkvi.
Akože konzervativizmus alebo sekularizmus?
Problémom akože konzervativizmu je, že vo svojej podstate nie je konzervativizmom, ale sekularizmom, ktorého hlavnou myšlienkou je práve snaha o oddelenie viery od spoločnosti, súkromného od verejného. Inými slovami, práve sekularizmus hlása, že doma si človek môže veriť, v čo len chce, ale nemá to prenášať do svojho spoločenského konania. Ak teda niekto hovorí, že súkromne zastáva konzervatívne názory, ale vo verejnej sfére ich nechce presadzovať, hovorí vlastne, že sa hlási k sekularizmu. Teda nie ku konzervativizmu, ako sa nám snažia mnohí (nielen) politici na Slovensku v posledných rokoch nahovoriť. Obmien je pritom viacero. Niektorí vravia, že nechcú živiť kultúr ne vojny; ďalší sú za odborné riešenia alebo sú toho názoru, že to teraz nie je téma dňa; ďalším chýba vhodná spoločenská klíma alebo nechcú hlasovať s niektorými inými politikmi. Ich spoločným menovateľom však je, že nechcú prenášať svoje osobné názory na politickú rovinu. Petr Fiala vo svojej knihe Laboratoř sekularizace o takomto prístupe píše ako o špecifickom type sekularizácie, pri ktorom sekularizácia postupuje spoločnosťou aj napriek tomu, že religiozita výrazne neklesá. [1]
Problémy sekularizmu sú pritom dva. Prvým je, že predpokladá akúsi hodno tovo neutrálnu spoločnosť, kde nikto do verejnej sféry neprenáša svoje osobné, hodnotové postoje, čo, samozrejme, nie je možné. Verejná sféra vždy musí vychádzať z nejakej schémy hodnôt. V konečnom dôsledku totiž každý zákon vraví, že niečo pokladá za dobré a niečo iné za zlé. To je základ každej rozumnej debaty a aj výkonu politiky v demokratickej spoločnosti. Ak by to tak nebolo, nesporili by sme sa o to, kto má pravdu, alebo, povedané politickým jazykom, ktorý zákon prijať a ktorý odmietnuť. Spoločnosť by bola riadená len právom najsilnejšieho. Ako píše nemecký filozof Robert Spaemann, práve preto sa človek, na rozdiel od líšky, pýta, či by mal alebo nemal zabiť zajaca. [2]
Okrem toho, každá spoločnosť rieši aj kultúrnoetické otázky ako sú potraty, homosexuálne manželstvá, podobné veci. Tvrdiť, že takýmto otázkam sa v politike nebudeme venovať sa, skrátka, nedá, pretože každý politik skôr či neskôr bude stáť pred podobnou dilemou a svojím konaním nutne na tieto otázky odpovedá. Jasným logickým dôsledkom potom je, že ak sa konzervatívci stiahnu z verejnej sféry, prenechajú priestor iným hodnotovým schémam, ktoré tento priestor ovládnu.
