[Poznámka redakcie: Text vyšiel v jesennom tlačenom Verbume, číslo 2 / 2021.]
Z kruhov novej samozvane progresívnej ľavice sa stále intenzívnejšie ozýva volanie po revízii histórie, ktorej súčasťou je popieranie akejkoľvek pozitívnej národnej charakteristiky a pozitívnej hodnoty histórie vôbec.
Ukážkou tejto reality je situácia v USA, keď najnovší progresívny naratív vraví, že určujúcim prvkom americkej histórie je výlučne len rasizmus. [1] Keďže naši progresívci zopár rokov zaostávajú za ich západnými vzormi, u nás je situácia v tomto ohľade miernejšia. Napriek tomu je ťažké nevšimnúť si, akú neprimeranú dôležitosť v porovnaní s inými historickými udalosťami prikladá toto myšlienkové prostredie téme Slovenského štátu a fašizmu na Slovensku. Za dôležitú súčasť konzervativizmu považujem však naopak snahu o triezve uchopenie národnej minulosti, snahu o zachovanie identity a partikularity jednotlivých národov a snahu o zveľaďovanie národnej kultúry s rešpektom k jej historickým koreňom. Navyše, ako vidíme na príkladoch z Bulharska, [2] Maďarska [3] alebo Poľska, [4] práve národný štát sa ukazuje ako účinná forma obrany proti novodobým utopickým hnutiam vychádzajúcim z marxizmu. [5] Národ je prirodzeným kultúrno-politickým spoločenstvom, s ktorým sa človek dokáže stotožniť srdcom a zároveň aj mysľou. Srdcom vďaka spoločnej kultúre a mysľou vďaka spoločnej histórii a jazyku. Ako jednu z výziev slovenského konzervativizmu teda vnímam práve obranu a zveľaďovanie slovenskosti.
Azda niet človeka, čo nepozná slovné spojenie „americký sen“. V ňom sa sústreďuje centrálna idea amerického národa. Príbeh jednotlivca, ktorý z nuly vybudoval svoju úspešnú firmu, stal sa úspešným obchodníkom na burze alebo to dotiahol na významnú štátnickú pozíciu. Tento metapríbeh, ktorý sa počas dejín USA zhmotnil v mnohých američanoch, stále definuje pre američana americkosť a dodáva mu élan vital. Poľský filozof Dariusz Karlowicz vo svojej eseji Pochopiť Poľsko [6] zase spomína tri piliere poľskosti, ktoré sú jadrom: katolicizmus, republikanizmus a latinskosť. Keď človek ide do Chorvátska, tak pomaly na každom treťom stĺpe visí chorvátska vlajka a maďarská národná hrdosť, so všetkými radosťami a bolesťami k tomu sa viažucimi, je tiež ťažko prehliadnuteľná. A čo my, Slováci? Existuje pre nás niečo ako „slovenský sen“ či piliere národnej hrdosti? Máme ešte chuť mávať slovenskou vlajkou? Existuje vôbec nejaká slovenskosť, ktorá sa dá zveľaďovať?
