I.
17. júla 1794 bolo na námestí v Compiègne popravených šestnásť karmelitánok. Boli obvinené z fanatizmu, vzbury a rebélie voči francúzskemu ľudu. Ich zločinom bolo to, že odmietli opustiť kláštor a vystúpiť z rehole. Veľká francúzska revolúcia si kládla za cieľ rozbiť politicko-kultúrny poriadok kresťanskej spoločnosti a nahradiť ho sekulárnym štátom.
Podarilo sa. Dnes žijeme v politicky sekulárnom štáte. A pretože históriu píšu víťazi, udalosť v Compiègne sa na rozdiel od útoku na Bastilu nestala súčasťou širšej kolektívnej pamäte, [1] pretože popiera všeobecne zdieľaný naratív, podľa ktorého je to predsa kresťanstvo, ktoré berie ľuďom slobodu a ženie ich na barikády či hranice. Naopak, je to štátny sekularizmus, ktorý je vyslobodením z tohto náboženského fanatizmu.
Kresťanský konzervativizmus [2] vychádza z odmietnutia tohto sekulárneho naratívu a stavia na obrane dôležitosti kresťanstva tak pre spoločenský ako aj politický život spoločnosti. V tomto zmysle kresťanský konzervativizmus neznamená predovšetkým konzervovať minulé. A prioritne neznamená ani princíp pomalej zmeny. V prvom rade znamená uvedomovať si hodnotu kresťanskej spoločnosti i kresťanského pohľadu na politiku. To znamená, že vidí – v súčasnosti aspoň v zmysle teórie – alternatívny politicko-spoločenský poriadok k súčasnej sekulárnej spoločnosti a ten sa snaží aj v praxi aplikovať, nakoľko to historické okolnosti umožnia.
Problémom dneška je, že takéto konzervatívne povedomie chýba. Sme až príliš ľuďmi svojej doby a nedokážeme vidieť súčasnosť v širších dejinných súvislostiach. Skrátka, sme pod vplyvom liberálnej sekulárnej kultúrnej pamäte.
Táto pamäť, okrem toho, že je veľmi selektívna, je aj – ako ukazuje príklad popravených karmelitánok – nespravodlivá voči kresťanstvu. Interpretuje dejiny cez svoje vlastné ideály – rovnosť, bratstvo, slobodu – ktoré nevznikli na zelenej lúke, ale sú revolučne a nepriateľsky namierené voči kresťanskej spoločnosti. V skutočnosti hovoria: potrebujeme odstrániť kresťanstvo, aby sme oslobodili človeka a zrušili sociálne nerovnosti. Alebo v miernejšej podobe: postačí, ak oslobodíme verejný život od náboženstva a budeme mať spravodlivú spoločnosť.
S touto zmiernenou podobou politického sekularizmu dnes, žiaľ, súhlasí veľká väčšina spoločnosti, vrátane kresťanov. Väčšia časť z nich si dnes myslí, že spoločnosť môže byť kresťanská, ale štát by mal ostať sekulárny. Problém je, že nemôže. Sekulárny štát, tak v teórii ako aj v historickej realite, vedie k odkresťančenej spoločnosti.
II.
Posledných niekoľko desiatok rokov kresťanské Slovensko vymiera: 10 % za 10 rokov a teraz to zrejme bude o niečo viac. [3] Ešte nedávno sa viac ako dve tretiny obyvateľov hlásili ku kresťanstvu, dnes budeme radi, ak to bude aspoň každý druhý. Avšak, počet praktizujúcich kresťanov je iste pod 20 %. Hrozí, že za 20 – 30 rokov bude počet praktizujúcich katolíkov aj na Slovensku na úrovni štatistickej chyby.
