Verbum
mining-juice-2544640_1920

Dedina v Navrávačkách Dominika Tatarku

[Poznámka redakcie: Text vyšiel v decembrovom tlačenom Verbume, číslo 2 / 2021.]

Aké je miesto dediny slovenskom príbehu?

„Dedina má v dejinách Slovenska zvláštne postavenie. V jej prírodno-geografickom priestore, ekonomických, spoločenských, politických a kultúrnych podmienkach žila po celé stáročia drvivá väčšina slovenského ľudu. Je fenoménom, ktorý sa so svojím pôvodom a celým vývojom bezprostredne spája so životom našich predkov. Ona sa stala miestom, kde sa v rozhodujúcej miere formovali základné charakterové vlastnosti Slovákov. Je zdrojom, odkiaľ vyšli najzdravšie a najschopnejšie sily nášho národa.“ [1] Týmito slovami začína svoje dielo o správe stredovekej dediny na Slovensku historik Leon Sokolovský. Dedina je komplexný fenomén, na ktorý sa dá pozrieť z mnohých hľadísk.

V tomto článku by som sa chcel na tradičnú slovenskú dedinu pozrieť očami Dominika Tatarku, ktorý nám na ňu ponúka pôsobivý pohľad vo svojich Navrávačkách. Obraz slovenskej dediny, ako ho nachádzame v tomto diele, osobne považujem za jeden z najsugestívnejších v slovenskej literatúre. Pri mojom čítaní Navrávačiek som sa snažil hľadať odpovede na otázku, kde v našich životoch a v našej kultúre nachádzame diskontinuitu s tradičnou slovenskou dedinou.

Cieľom nie je idealizovať dedinský život, hľadať jeho najrealistickejšiu podobu (pretože v Navrávačkách ju nenájdeme), zatracovať mesto či volať po návrate do minulosti. Ak však mala dedina v našich dejinách významné postavenie, mali by sme sa pýtať, kde s ňou v súčasnosti strácame spojenie, pretože o niečo dôležité môžeme prichádzať. V tomto texte poukážem na preťaté spojivá so slovenskou dedinou v štyroch oblastiach: vo vnímaní kresťanstva, komunity, ženy ako matky a času, a to na podklade Navrávačiek Dominika Tatarku.

O Navrávačkách

Dominik Tatarka sa narodil v roku 1913. „Bola to generácia detí, ktorých otcovia odišli bojovať na bojiská prvej svetovej vojny a viac sa z nich nevrátili. Bola to generácia tých, čo vyrastali bez otcov.“ [2] Zároveň však o tejto generácii možno povedať, že to bola jedna z posledných generácií, ktoré vyrastali na tradičnej slovenskej dedine. Detstvo prežili na dedine, ale študentské časy vo veľkých európskych metropolách – zo „salašov priamo na bulváre”. [3] V prípade Tatarku je to cesta z malej dediny Drienové na severozápade Slovenska na parížsku Sorbonnu či do Prahy.

Na dočítanie článku je potrebné zadať Váš e-mail.
Časopis Verbum tvoríme pre ľudí, ktorí majú záujem o kvalitné čitanie a diskusiu. Chceme budovať komunitu čitateľov, ktorí budú spolu s nami tvorcami kultúry a kultúrnosti. Vyplnením e-mailu získate prístup k textom a dozviete sa o našich novinkách ako prví.
Váš e-mail a ďalšie údaje nikdy neposkytneme ďalším stranám.
Odoslaním súhlasite s našimi GDPR a Obchodnými podmienkami.
Andrej Gejdoš

Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru a latinský jazyk. Zaoberá sa dejinami literatúry, históriou a pedagogikou. Momentálne vedie eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí. Pochádza zo Šurian, žije v Bratislave.

Ďalšie texty z rubriky