[Poznámka redakcie: Text vyšiel v júnovom tlačenom Verbume, číslo 1/2021.]
Korona kríza, ktorá pretrváva už skoro dva roky, priniesla nielen veľa bolesti a frustrácie, ale spolu s nimi aj mnohé duchovné dary a povzbudenia. S obmedzením sviatostného života prišiel impulz pre hlbšie pochopenie jeho hodnoty. S potrebou starostlivosti o chorých, núdznych a osamelých prišli príležitosti pre skutky lásky a služby blížnym. Viacerí kňazi, zasvätení aj laici práve vďaka kríze objavili zmysel pre sviatostný život viery aj dôležitosť služby blížnym a stali sa inšpiráciou a povzbudením pre druhých. Kríza tiež priniesla príležitosť, ktorú by sme možno nečakali: Mnohí ľudia, ba priam najmä neveriaci, vďaka kríze objavili takmer zabudnutý pojem „spoločného dobra“. A vďaka laickým iniciatívam, ktoré sa zasadzovali za obnovenie verejných bohoslužieb, kríza umožnila vniesť do spoločnosti argument, ktorý máme dnes tendenciu opomínať aj v kresťanskom svete, že náboženstvo nie je len súkromnou záležitosťou alebo voľnočasovým hobby, ale podstatnou súčasťou spoločného dobra spoločnosti. [1] Múdrosť je v ľudskom živote rodnou sestrou skúšky. Za uplynulý rok treba byť Bohu vďačný a do budúcnosti pozerať s nádejou.
Zároveň však nemožno prehliadať viaceré varovné signály, ktoré ukazujú, že Cirkev aj na Slovensku môže čoskoro naplno prežívať svoj „halíkovský moment“. Ten spočíva v negácii duchovného deficitu z nemožnosti pristupovania k sviatostiam, ba priam v pozitívnom hodnotení tohto deficitu, ktorého absencia sa vníma ako príležitosť pre duchovný rast, [2] prípadne ako „symbolické gesto a vzácna inšpirujúca skúsenosť“ [3] potrebná pre rozvoj nových, netradičných foriem viery. Slovami Tomáša Halíka: „Musíme s našou vierou prekročiť doterajšie inštitucionálne, ale predovšetkým mentálne hranice a vyjsť do sveta hľadajúcich ako spoluhľadajúci. Nie preto, aby sme sa lacno „modernizovali“, prispôsobili a rozpustili vo svete svoju identitu, ale preto, aby sme sa stali zrozumiteľnými a vierohodnými partnermi v dialógu, obohacovali druhých a nechali sa nimi obohacovať.“ [4] Nie je ale práve sviatostný život podmienkou katolíckej identity?
Zdá sa, že uplynulý rok postavil viditeľne proti sebe dve podoby viery, jednu zdôrazňujúcu praktickú lásku k druhým a druhú, upínajúcu sa na sviatostný život. Jedni akcentovali obdivuhodnú trpezlivosť kléru i veriacich pri akceptovaní zákazu verejných bohoslužieb i príkladnú obetavosť kňazov, ktorí slúžili ako dobrovoľníci v nemocniciach či pri donáškach potravín pre starých a chorých. Iní kritizovali bezprecedentné zatvorenie kostolov a niekoľkomesačný zákaz sviatostného života. Tradične sa tieto dva aspekty vnímali v jednote: praktická láska vychádzala z tej kontemplatívnej a sviatostnej. Iste, u mnohých kňazov i laikov slúžiacich v nemocniciach to tak bolo aj naďalej. Vo vnímaní slovenských katolíkov sa však vďaka zakázaným verejným bohoslužbám tieto dve podoby akoby osamostatnili a postavili proti sebe. Čo sa stalo?
Tradičný „konzervatívny“ pohľad bolestne konštatuje, že viera slovenských katolíkov skôr chradne. Inak by sa predsa nemohli tak ľahko a bez boja vzdať sviatostného života. Charita zúfalo nestačí. Bez Krista skončí v sebaláske a napokon na púšti. Boží trest nie je tabu. Väčšinovo „liberálnejší“ (alebo niekto by mohol povedať „neo-jozefínsky“) prístup hovorí, že azda aj Cirkev mohla byť o niečo ráznejšia v požiadavkách na otvorenie kostolov, ale obmedzenie omší a sviatostí, akokoľvek bolestné, bolo správne kvôli ochrane piateho prikázania. S Božím trestom opatrne. A ešte je tu aj tretí, nazvime ho halíkovský, pohľad, ktorý zatiaľ na Slovensku nemá veľa otvorených zástancov, ale zato sa už dlhšie formuje v chápaní a prežívaní kresťanskej viery mnohých kresťanov najmä v mestskom prostredí. Kým tradičný „konzervatívny“ postoj cítil pri zatvorených kostoloch bolesť a ľútosť, halíkovský „progresívny“ pohľad tu vidí príležitosť rozvinúť nové, netradičné formy viery. Kým väčšinový pohľad sa chce po pandémii vrátiť k tomu, čo bolo, Halík pandémiu vidí ako príležitosť k tomu, aby sa Cirkev zmenila. Boží trest ako duchovné vysvetlenie pandémie je „rúhanie.“ [5] Oficiálne aj väčšinovo Cirkev na Slovensku osciluje niekde medzi umierneným „konzervatívnejším“ pohľadom zdôrazňujúcim dôležitosť náboženstva pre život človeka a spoločnosti a „liberálnejším“ pohľadom zameraným na získanie rešpektu zo strany sekulárnejších ľudí. Avšak prakticky bol tento pandemický rok halíkovským momentom slovenskej cirkvi. Pritlačená pandémiou, Cirkev na Slovensku chtiac-nechtiac vykročila na Západ.
„Bavorské kostely,“ píše Štepán Smolen v Ceste na Západ, „jsou všechny opravené a po celý den otevřené, ale když vkročím dovnitř, jsme s Pánem sami. A katolíci tu mají gemeinde-hausy a jugendheimy a úředníky a placené kostelníky a referenty a prostorné fary, ale semináře prázdné. A jsou-li dnes prázdné semináře, budou zítra prázdné kostelní lavice. Anebo budou možná poloplné dál a Církev se naučí fungovat bez kněží – a bez Krista, který je beztak každodennímu provozu této dobře řízené instituce poněkud na překážku. Bál jsem se, že bude problém dostat cestou jídlo a nocleh, mnohem těžší je však dostat svaté přijímání. K čemu gemeindehausy? K čemu jugendheimy? K čemu sociální projekty a charity pro Afriku? Proč hry o farních odpoledních, když Pán uprostřed schází? Dnes už se v Německu nezpovídá a brzy se tu možná Církev obejde i bez Eucharistie. A zůstane jen mnoho povyku pro nic. A pak málo povyku pro nic. A pak nic.“ [6]
