Verbum
potters-wheel-58557_1920

Halíkovský moment cirkvi

[Poznámka redakcie: Text vyšiel v júnovom tlačenom Verbume, číslo 1/2021.]

Korona kríza, ktorá pretrváva už skoro dva roky, priniesla nielen veľa bolesti a frustrácie, ale spolu s nimi aj mnohé duchovné dary a povzbudenia. S obmedzením sviatostného života prišiel impulz pre hlbšie pochopenie jeho hodnoty. S potrebou starostlivosti o chorých, núdznych a osamelých prišli príležitosti pre skutky lásky a služby blížnym. Viacerí kňazi, zasvätení aj laici práve vďaka kríze objavili zmysel pre sviatostný život viery aj dôležitosť služby blížnym a stali sa inšpiráciou a povzbudením pre druhých. Kríza tiež priniesla príležitosť, ktorú by sme možno nečakali: Mnohí ľudia, ba priam najmä neveriaci, vďaka kríze objavili takmer zabudnutý pojem „spoločného dobra“. A vďaka laickým iniciatívam, ktoré sa zasadzovali za obnovenie verejných bohoslužieb, kríza umožnila vniesť do spoločnosti argument, ktorý máme dnes tendenciu opomínať aj v kresťanskom svete, že náboženstvo nie je len súkromnou záležitosťou alebo voľnočasovým hobby, ale podstatnou súčasťou spoločného dobra spoločnosti. [1] Múdrosť je v ľudskom živote rodnou sestrou skúšky. Za uplynulý rok treba byť Bohu vďačný a do budúcnosti pozerať s nádejou.

Zároveň však nemožno prehliadať viaceré varovné signály, ktoré ukazujú, že Cirkev aj na Slovensku môže čoskoro naplno prežívať svoj „halíkovský moment“. Ten spočíva v negácii duchovného deficitu z nemožnosti pristupovania k sviatostiam, ba priam v pozitívnom hodnotení tohto deficitu, ktorého absencia sa vníma ako príležitosť pre duchovný rast, [2] prípadne ako „symbolické gesto a vzácna inšpirujúca skúsenosť“ [3] potrebná pre rozvoj nových, netradičných foriem viery. Slovami Tomáša Halíka: „Musíme s našou vierou prekročiť doterajšie inštitucionálne, ale predovšetkým mentálne hranice a vyjsť do sveta hľadajúcich ako spoluhľadajúci. Nie preto, aby sme sa lacno „modernizovali“, prispôsobili a rozpustili vo svete svoju identitu, ale preto, aby sme sa stali zrozumiteľnými a vierohodnými partnermi v dialógu, obohacovali druhých a nechali sa nimi obohacovať.“ [4] Nie je ale práve sviatostný život podmienkou katolíckej identity?

Zdá sa, že uplynulý rok postavil viditeľne proti sebe dve podoby viery, jednu zdôrazňujúcu praktickú lásku k druhým a druhú, upínajúcu sa na sviatostný život. Jedni akcentovali obdivuhodnú trpezlivosť kléru i veriacich pri akceptovaní zákazu verejných bohoslužieb i príkladnú obetavosť kňazov, ktorí slúžili ako dobrovoľníci v nemocniciach či pri donáškach potravín pre starých a chorých. Iní kritizovali bezprecedentné zatvorenie kostolov a niekoľkomesačný zákaz sviatostného života. Tradične sa tieto dva aspekty vnímali v jednote: praktická láska vychádzala z tej kontemplatívnej a sviatostnej. Iste, u mnohých kňazov i laikov slúžiacich v nemocniciach to tak bolo aj naďalej. Vo vnímaní slovenských katolíkov sa však vďaka zakázaným verejným bohoslužbám tieto dve podoby akoby osamostatnili a postavili proti sebe. Čo sa stalo?

Tradičný „konzervatívny“ pohľad bolestne konštatuje, že viera slovenských katolíkov skôr chradne. Inak by sa predsa nemohli tak ľahko a bez boja vzdať sviatostného života. Charita zúfalo nestačí. Bez Krista skončí v sebaláske a napokon na púšti. Boží trest nie je tabu. Väčšinovo „liberálnejší“ (alebo niekto by mohol povedať „neo-jozefínsky“) prístup hovorí, že azda aj Cirkev mohla byť o niečo ráznejšia v požiadavkách na otvorenie kostolov, ale obmedzenie omší a sviatostí, akokoľvek bolestné, bolo správne kvôli ochrane piateho prikázania. S Božím trestom opatrne. A ešte je tu aj tretí, nazvime ho halíkovský, pohľad, ktorý zatiaľ na Slovensku nemá veľa otvorených zástancov, ale zato sa už dlhšie formuje v chápaní a prežívaní kresťanskej viery mnohých kresťanov najmä v mestskom prostredí. Kým tradičný „konzervatívny“ postoj cítil pri zatvorených kostoloch bolesť a ľútosť, halíkovský „progresívny“ pohľad tu vidí príležitosť rozvinúť nové, netradičné formy viery. Kým väčšinový pohľad sa chce po pandémii vrátiť k tomu, čo bolo, Halík pandémiu vidí ako príležitosť k tomu, aby sa Cirkev zmenila. Boží trest ako duchovné vysvetlenie pandémie je „rúhanie.“ [5] Oficiálne aj väčšinovo Cirkev na Slovensku osciluje niekde medzi umierneným „konzervatívnejším“ pohľadom zdôrazňujúcim dôležitosť náboženstva pre život človeka a spoločnosti a „liberálnejším“ pohľadom zameraným na získanie rešpektu zo strany sekulárnejších ľudí. Avšak prakticky bol tento pandemický rok halíkovským momentom slovenskej cirkvi. Pritlačená pandémiou, Cirkev na Slovensku chtiac-nechtiac vykročila na Západ.

„Bavorské kostely,“ píše Štepán Smolen v Ceste na Západ, „jsou všechny opravené a po celý den otevřené, ale když vkročím dovnitř, jsme s Pánem sami. A katolíci tu mají gemeinde-hausy a jugendheimy a úředníky a placené kostelníky a referenty a prostorné fary, ale semináře prázdné. A jsou-li dnes prázdné semináře, budou zítra prázdné kostelní lavice. Anebo budou možná poloplné dál a Církev se naučí fungovat bez kněží – a bez Krista, který je beztak každodennímu provozu této dobře řízené instituce poněkud na překážku. Bál jsem se, že bude problém dostat cestou jídlo a nocleh, mnohem těžší je však dostat svaté přijímání. K čemu gemeindehausy? K čemu jugendheimy? K čemu sociální projekty a charity pro Afriku? Proč hry o farních odpoledních, když Pán uprostřed schází? Dnes už se v Německu nezpovídá a brzy se tu možná Církev obejde i bez Eucharistie. A zůstane jen mnoho povyku pro nic. A pak málo povyku pro nic. A pak nic.“ [6]

Na dočítanie článku je potrebné zadať Váš e-mail.
Časopis Verbum tvoríme pre ľudí, ktorí majú záujem o kvalitné čitanie a diskusiu. Chceme budovať komunitu čitateľov, ktorí budú spolu s nami tvorcami kultúry a kultúrnosti. Vyplnením e-mailu získate prístup k textom a dozviete sa o našich novinkách ako prví.
Váš e-mail a ďalšie údaje nikdy neposkytneme ďalším stranám.
Odoslaním súhlasite s našimi GDPR a Obchodnými podmienkami.
Juraj Šúst

Vyštudoval filozofiu na Trnavskej univerzite. Od r. 2011 je predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa. Stojí za festivalom Hanusove dni. Je šéfredaktorom časopisu Verbum, dramaturgom publicistickej relácie RTVS Do kríža, vystupuje v relácii Reflektor na Rádiu Devín. Angažuje sa ako pro-life aktivista. Je ženatý, s manželkou Lenkou majú 5 detí.

Ďalšie texty z rubriky