Verbum
pandemic-5023039_1920

Zle zvolená taktika Cirkvi spôsobila niekoľkomesačný zákaz verejného slávenia bohoslužieb

Pri čítaní jednej z množstva internetových diskusií o verejnom zákaze bohoslužieb som si uvedomil, že zatiaľ čo v zahraničí aj svetské súdy uznávajú, že plošné zatvorenie kostolov bolo voči kresťanom nespravodlivé, na Slovensku rovnakú nespravodlivosť často obhajujú samotní kresťania. Aj preto sme boli jednou z mála krajín, v ktorých platil dlhodobý plošný zákaz verejného slávenia bohoslužieb a to napriek tomu, že počet veriacich je u nás percentuálne značne vyšší ako v mnohých iných štátoch, kde omše zakázané neboli. Ako je to možné? Pri hľadaní odpovede na túto otázku som napokon dospel k názoru, že hlavným dôvodom tohto stavu bola zle zvolená taktika našich cirkevných predstaviteľov voči vládnemu zákazu verejného slávenia bohoslužieb.

V prvom rade však treba povedať, že slovenskí biskupi sa v otázke prístupu ku koronakríze veľmi správne zachovali v tom, že celý čas zdôrazňovali, a aj to skutkami potvrdzovali (kňazi na covidových oddeleniach, linky pomoci...), že majú záujem pomôcť štátu pri zvládaní koronakrízy. Správne boli taktiež výzvy k zachovaniu vernosti Kristovi aj v tejto náročnej dobe, či k modlitbe a pôstu za Božiu pomoc pre Slovensko a pre svet. Bohužiaľ nesprávne však bolo, že väčšinou zdôrazňovali aj to, že so štátom nevstúpia kvôli otázke zákazu verejného slávenia bohoslužieb do konfliktu. Tým však akoby potvrdili, že správanie vlády je v otázke zatvorenia kostolov síce bolestné, ale v konečnom dôsledku prijateľné. Takýmto postojom však ochromili aj ďalších aktérov, ktorých slová bez podpory biskupov strácajú váhu a taktiež tým vlastne odštartovali obhajobu vládneho zákazu.

Logika je tu zjavná – predstavte si, že by ste tvrdili opak, teda, že zákaz verejného konania bohoslužieb je neprijateľný. Od vášho oponenta by hneď musela nasledovať otázka, že ak to tak je, prečo to netvrdia aj biskupi? Ak to netvrdia oni a vy to tvrdíte, tak potom zjavne hovoríte niečo iné ako oni. A ak hovoríte niečo iné ako hlavní predstavitelia Cirkvi na Slovensku, nie je dôvod, aby vášmu názoru načúvali veriaci, ktorí by sa tak stavali proti svojim biskupom, ani predstavitelia štátu, pre ktorých sú partnerom na rokovania predsa biskupi. Veriaci na Slovensku sa preto vo vzťahu k nespravodlivému zákazu vlády ocitli v značne komplikovanej situacii.

Skrátka, biskupi majú hlavné slovo v tom, ako katolícka cirkev na Slovensku reaguje na jednotlivé výzvy a od ich postoja sa odvíja aj postoj ostatných aktérov – od politikov cez angažovaných laikov a bežných veriacich až po tých, ktorí sú mimo Cirkvi. Preto ich postoj musíme považovať za kľúčový.

Tu by sa dalo namietať, že stanovisko biskupov predsa nikde neschvaľuje zákaz bohoslužieb, naopak aj oni sa vo viacerých stanoviskách v nejakom zmysle ohradili voči tomuto nariadeniu. To síce platí, no problémom je, že kritické slová od cirkevných predstaviteľov prišli neskoro, a vlastne len ako dôsledok prvotne zle zvolenej taktiky. No nepočuli sme ich v rozhodujúcich momentoch, teda bezprostredne po ohlásení vládnych opatrení.

Prvé vyjadrenie KBS k celoplošnému zákazu bohoslužieb z 10. marca 2020 hovorí o tom, že toto nariadenie je síce bolestné, no inak sa o ňom kriticky nevyjadruje. [1] Reakcia na druhý zákaz bohoslužieb zo Silvestra 2020 je zas len stručnou správou o tom, že z nariadenia vlády bude pozastavené verejné slávenie bohoslužieb, no ani v ňom sa nenachádza kritika vládneho nariadenia. [2] Pre porovnanie, zhruba v tom istom čase, teda na prelome rokov 2020 a 2021 prijalo rovnaké opatrenia aj Škótsko, kde bola pandemická situácia veľmi podobná tej našej (rýchlo stúpajúce počty nakazených) a kde bol takmer rovnaký lockdown ako u nás (zatvorené kostoly aj školy, no otvorené firmy). Škótski biskupi však hneď vo svojom prvom vyhlásení toto nariadenie jasne odsúdili ako svojvoľné a nespravodlivé. [3] Škótsky katolík mal vďaka tomu od začiatku jasne nastavený kompas.

Slovenskí biskupi sa prvýkrát jemne kriticky vyjadrili až 16. februára 2021, [4] kedy žiadali vládu o uvoľnenie opatrení, no i tu argumentovali najmä tým, že na tieto opatrenia sa sťažujú veriaci, ktorí nemajú prístup k sviatostiam (a zároveň sa ospravedlňujú za tých, ktorí tieto nespravodlivé nariadenia porušili). Problém so zatvorenými chrámami však nespočíva v tom, či sa naň niekto sťažuje, ale v tom, že je nerozumný, pretože je v rozpore s právom, vedou aj teológiou. Teda, že neprimerane obmedzuje právo na slobodu verejne vyznávať svoju vieru, čo konštatovalo viacero súdov po celom svete. [5] Že zatvára kostoly, aj keď viacero úradov verejného zdravotníctva konštatovalo, [6] že v kostoloch je pri dodržaní hygienických opatrení veľmi nízke riziko nákazy. A samozrejme aj to, že „liturgia je vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého vyviera všetka jej sila.” [7] Za skutočne kritický preto môžeme považovať až list z 26. marca 2021, [8] ktorý sa už opiera aj o právne argumenty. Ale to len potvrdzuje moje predchádzajúce tvrdenie o tom, že takéto jasné vyjadrenia prichádzali až príliš neskoro.

Navyše, postoj našich biskupov sa ukazoval aj v tom, čo v tejto veci nerobili. Verejnú debatu o tom, či je správne, že kostoly sú alebo nie sú zatvorené až na občasné výnimky (najmä zo strany biskupa Oroscha), väčšinou nekomentovali, nestopli ani nevyhranili do istých medzí. Neprichádzali s kreatívnymi riešeniami, ako napríklad americký biskup Baldacchino, ktorý nariadil slúžiť sväté omše na parkoviskách. [9] Voči zákazu nehľadali verejnú podporu, do verejnej debaty takmer vôbec neprinášali žiadne nové právne, epidemiologické ani teologické argumenty, ktoré by potvrdzovali, že zákaz bohoslužieb je nesprávny (alebo ich prinášali až vtedy, keď už bolo rozhodnuté, že zákaz sa skončí). [10]

Okrem toho, z prostredia biskupov dochádzalo aj k opačným vyjadreniam, ako napríklad v prípade arcibiskupa Zvolenského v relácii Do kríža, z 8.4.2020, kde biskup verejný zákaz omší pre zlú epidemiologickú situáciu s odvolaním sa na 5. božie prikázanie skôr obhajoval, ako kritizoval.

Takže áno, je pravda, že slovenskí biskupi formálne nikdy neschválili zákaz verejných bohoslužieb, no svojím postojom sa voči tomuto kroku ani jasne nevymedzili, alebo sa vymedzili neskoro. Sám som bol svedkom toho, že istá skupina veriacich váhala s podaním žaloby na ústavný súd voči konaniu vlády, lebo potenciálnym predkladateľom nebol zjavný postoj biskupov, a skôr sa báli toho, že by sa mohli voči takejto iniciatíve postaviť odmietavo, a preto k nej napokon vôbec nedošlo. Napokon, aj samotní veriaci boli natoľko zmätení, že mnohí sa s odvolávkou na svojich pastierov odmietali pripojiť k dvom výzvam vláde, [11] ktoré ju vyzývali na ukončenie celoplošného zákazu bohoslužieb.

Bežných veriacich navyše často plietli dišpenzy, online omše či duchovné sväté prijímanie, ktoré mylne považovali za plné náhrady či dostatočné odôvodnenia pre neúčasť na omšiach, či sviatostiach. Tým samozrejme nechcem povedať, že tieto veci sa nemali diať, to vôbec nie. No bez jasného stanoviska, ktoré by tvrdilo, že vláda koná pri zákaze verejných bohoslužieb nesprávne, napokon aj tieto aktivity spôsobili medzi veriacimi zmätok, ktorý bude u mnohých pretrvávať ešte dlho po skončení pandémie a ktorý taktiež značne ovplyvnil priebeh verejnej diskusie o tomto zákaze.

Práve chýbajúce jasné kritické stanovisko voči nariadeniu vlády v kombinácii s už spomínanými dišpenzami spôsobili, že vo verejnej debate sa začali množiť argumenty o tom, že online omše sú náhradou za zakázané omše, že duchovné sväté prijímanie nahradzuje prijatie eucharistie, že vďaka dišpenzu sa v tieto dni netreba zúčastňovať liturgie a spovede, či to, že čítanie Svätého písma je dostatočnou náhradou za zrušené omše, keďže aj v ňom je prítomný Kristus rovnako ako v eucharistii. Z toho všetkého vyplýva len jeden záver – omše v čase pandémie nie sú potrebné, máme predsa iné náhrady. A z toho vyplýva aj situácia, ktorú opisujem hneď v úvode, teda, že napokon mnohí kresťania obhajovali zákaz bohoslužieb. Pritom mnohé z toho mohlo byť eliminované, ak by sa biskupi od začiatku jasne postavili proti zákazu a tak vytýčili smer akým má slovenský katolík uvažovať.

Druhá námietka by mohla znieť, že predstavitelia Cirkvi predsa nemuseli vystúpiť voči nariadeniu vlády verejne, no zároveň bolo jasné, že voči nemu vystupujú na neverejných rokovaniach. Tento protiargument by sa dal jednoducho zniesť zo stola poukázaním na výsledky tejto taktiky, teda na dlhodobý celoplošný zákaz verejného slávenia bohoslužieb, ktorému sa vyhli krajiny, ktoré zvolili voči vláde iný postup. No škoda je tu ešte väčšia.

Zvolená taktika totiž spôsobila aj to, že vo verejnej debate sa udomácnili prirovnania kostolov ku kultúrnym priestorom typu kino alebo divadlo, či nebodaj prirovnanie k reštauráciám či fitnescentrám. Takéto niečo je však hlbokým nepochopením úlohy viery v živote človeka a jeho miesta v spoločnosti, ktoré sa cirkvám v iných krajinách, niekedy aj pomocou súdnej cesty podarilo vyvrátiť. Za všetky zacitujem len už spomínané vyjadrenie škótskych biskupov, ktorí vo svojom vyhlásení jasne píšu, že „katolíci nevyhnutne potrebujú eucharistiu a sviatostné stretnutie s Pánom pre svoje duchovné blaho a konečnú spásu” [12] či vyjadrenie sudcu škótskeho najvyššieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí na základe štúdia Katechizmu katolíckej Cirkvi sám napísal, že pre katolíkov je bohoslužba sledovaná online „povedané moderným jazykom, len, akože-bohoslužba’“ (worship-lite). [13] U nás sa takýto náhľad na kostoly, pastoráciu, vieru či sviatosti naopak udomácnil a možno ešte viac deformoval, keďže pred kostolmi tu dostali prednosť aj záhradkárske potreby.

Navyše, ak by sa u nás uplatnila rovnaká taktika Cirkvi voči zákazu bohoslužieb ako v prípade už spomínaného Škótska, je veľmi pravdepodobné, že by si získal podporu aj v časti občianskej spoločnosti. Biskupov by určite neopustili lídri mnohých laických spoločenstiev a tiež mnohí kňazi a veriaci. Tým by sa pod väčší tlak, ba priam do sporu s vlastnými biskupmi, cirkevným spoločenstvom, a teda aj svedomím, dostali aj kresťanskí politici sediaci priamo vo vláde. Ticho z najvyšších miest však spôsobilo, že konflikt vo svedomí mali skôr tí, ktorí chceli ostať verní učeniu Cirkvi, resp. tí, ktorých sa tento zákaz najviac týkal, ako napríklad kňazi v pastorácii, z ktorých nejeden na základe odporúčaní odmietal aj individuálnu pastoráciu v podobe napríklad svätej spovede veriacemu, ktorý nebol v ohrození života, čoho som bol sám svedkom.

Napokon to, že bolo treba zvoliť iný prístup, ukazuje aj fakt, že úplne iná situácia nastala po tom, čo biskupi 26. marca zverejnili list adresovaný vláde s omnoho ráznejším tónom ako v prvom prípade a v ktorom už jasne argumentujú porušovaním práv veriacich. Tento list hneď vyvolal veľký ohlas nielen médií, ale aj spoločnosti a politikov, čoho výsledkom bolo, že už 30.3., teda len štyri dni na to, sa predstavitelia Cirkvi stretli s vtedy ešte ministrom zdravotníctva, Eduardom Hegerom, a od 1.4. už bola povolená individuálna pastorácia. Pritom predtým sa biskupi sťažovali na to, že sa dlhú dobu nevedia stretnúť s predstaviteľmi štátu, aby vec riešili.

Na záver už len jedna poznámka. Cieľom tejto eseje bolo poukázať na nedostatky v taktike Cirkvi na Slovensku voči zásahom do náboženskej slobody počas koronakrízy a prispieť tak k tomu, aby sme sa v budúcnosti podobným chybám vyhli. Tvrdím, že následkom rozhodnutia nejsť so štátnou mocou do konfliktu sme u nás mali jeden z najdlhších zákazov verejného slávenia svätých omší, čo v konečnom dôsledku spôsobilo aj zlé nazeranie na sviatosti či liturgiu u mnohých veriacich ako i neveriacej verejnosti či ľudí vyznávajúcich iné náboženstvo. Je však mnoho vecí, ktoré v eseji netvrdím. Rozhodne neobviňujem našich biskupov z nedostatku viery alebo z jej zapretia. Nesnažím sa o vytváranie nejakého nevhodného psychologického profilu biskupov. Určite nevyzývam na neposlušnosť voči nim či voči iným autoritám katolíckej Cirkvi, a rozhodne si nemyslím, že sú heretici alebo niečo podobné, čo by sa mi mohli pokúsiť vložiť do úst niektorí odporcovia môjho názoru či odporcovia slovenských biskupov. Taktiež nepochybujem o pravovernosti našich biskupov a o ich úprimnej oddanosti Kristovi. Naopak, aj napriek kritike si ich naďalej vážim a plne uznávam ich autoritu ako autoritu nástupcov apoštolov. Práve preto mám nádej, že aj táto esej vyzývajúca k prehodnoteniu doterajšej taktiky bude pre biskupov ako i pre celý Boží ľud povzbudením a pomôže upevniť lásku, vzájomný rešpekt a napokon i jednotu vnútri Cirkvi.

***

[1] Stanovisko KBS k zákazu verejného slávenia bohoslužieb. TK KBS. 10.03.2020.
[2] Od 1. januára do 24. januára 2021 budú pozastavené verejné bohoslužby. TK KBS. 31.12.2020.
[3] Scottish Bishops respond to announcement of closure of churches from 8th January 2021 – 05 January 2021. The Bishops‘ Conference of Scotland.
[4] List biskupov premiérovi a členom vlády. TK KBS.
[5] Michal Čop. Plošné zatvorenie chrámov je protiprávne. Škótsky najvyšší súd nariadil ich otvorenie. Denník Štandard. 29.03.2021.
[6] Ibid.
[7] Katechizmus Katolíckej cirkvi: 1074.
[8] Predseda KBS: Ignorovanie požiadaviek Cirkvi sa stalo neudržateľné.
[9] Ed Condon. Las Cruces bishop explains decision to resume public Masses, even with civic restrictions. The Catholic Herald. 16.04.2020.
[10] Kardinál Hollerich: Pri bohoslužbách je nízke riziko infekcie. TK KBS. 31.03.2021.
[11] Ide o Veľkonočnú výzvu a výzvu s názvom Absolútny zákaz bohoslužieb a spovedania na Slovensko nepatrí!
[12] Scottish Bishops respond to announcement of closure of churches from 8th January 2021 – 05 January 2021. The Bishops‘ Conference of Scotland.
[13] Rozhodnutie Škótskeho najvyššieho súdu v prípade Reverend Dr William. J. U. Philip a ďalší.


Michal Čop

Pôsobí ako redaktor Denníka Štandard. Je členom Spoločenstva Ladislava Hanusa a dramaturgom festivalu Košické Hanusove dni. Vyštudoval politológiu. Je ženatý, má štyri deti, žije v Snine.

Ďalšie texty z rubriky